Menu Zavrieť

Čas na knihu

Radi čítate? Počas roka nemáte čas? Tak teraz je ideálny čas na to, siahnuť po knihe a ocitnúť sa v inom svete, v inom príbehu a prežiť spolu s jej hrdinami ich príbeh.

Viete, sú knihy a knihy. Niektoré sú špičkové, iné menej, avšak každá z nich prináša nejaký pohľad na určitý problém, udalosť alebo vzťah. Ja čítam takmer všetko, čo mi príde pod ruku. Veľa píšem, vlastne sa tým živím, tak asi potrebujem aj veľa čítať, pretože aj v knihách nachádzam veľa inšpirácií.

Niektoré knihy som prečítala, na iné sa chystám. Len tak pre inšpiráciu vám ku každej knihe, ktorú som prečítala dám hodnotenie od 1 hviezdičky po 5 s tým, že 5 je najviac a môj krátky postreh.

Prinášam vám teda pohľad na niektoré knihy, ktoré som v poslednej dobe prečítala a myslím si, že stoja za vašu pozornosť.

V tomto roku u mňa získali plný počet bodov tieto knihy:

Odpoveď – lebo som zistila, že nemusím byť hneď dokonalá a mať na všetky otázky Ako? odpoveď okamžite. Táto kniha ma nakopla a stále motivuje.

Nedajte sa odradiť tými, ktorí sa vzdali svojich snov

Kto by nechcel byť zdravý, šťastný, úspešný, bohatý, obľúbený, ale najmä sám sebou? Táto praktická príručka vám ukáže, ako môže každý človek prevziať kontrolu nad svojím životom a stať sa osobou, akou chce byť, poradí vám, ako sa vyrovnať s prekážkami a problémami, hoci sa to niekedy zdá ťažké. Poučí vás, ako usporiadať svoje nápady podľa dôležitosti, ako zlepšiť svoj život a zabrániť, aby s vami manipulovali iní. Pomôže vám zvoliť si vlastnú cestu, a nie tú, na ktorú sa vás niekto snaží dotlačiť.

Dozviete sa:
– ako si jasne nastaviť ciele a vypracovať akčný plán na ich dosiahnutie,
– ako prekonávať prekážky a nevšímať si to, čo si o vás myslia alebo hovoria iní,
– ako aplikovať umenie vizualizácie a silu afirmácie,
– ako zvládať stres, strach a starosti,
– ako sa nikdy nevzdávať!

 

Blog za milión – nadväzuje na Odpoveď a tak mi aj prišla do cesty. Obsahuje veľa odpovedí na otázky Ako? a to veľmi čitateľným a prehľadným spôsobom.

Ako vyniknúť vo svete, kde chce blogovať azda každý a blogové príspevky sa dajú nájsť na každom rohu? Ako sa blogovaním môžete stať niekým?
Čo vedia najúspešnejší blogeri na svete a ktoré vedomosti (zatiaľ) chýbajú vám?

Nech už ste ktokoľvek – mamička v domácnosti, nádejný bloger píšuci o móde, životnom štýle či stravovaní, majiteľ veľkej spoločnosti alebo malej firmy –, v knihe Blog za milión sa dozviete, ako sa z vás stane úspešný bloger.

Kniha predstavuje dokonalú príručku o tom, ako máte

• spustiť úspešný blog
• správne písať príspevky
• speňažovať blog
• budovať si osobnú značku, ktorá umožní ďalší rozvoj blogu
• blogovať na podnikateľské účely
• pozdvihnúť blog na vyššiu úroveň

Naučte sa písať a speňažovať blog, zistite, ako môžete podporiť firmu úspešným blogovaním, a prečítajte si svedectvá osobností, ktoré už v blogosfére pôsobia a zabezpečujú si tým vysoký príjem.
Podnikateľka a odborníčka na digitálnu stratégiu Natasha Courtenayová-Smithová vám vysvetlí, ako si máte vybudovať blog, vďaka ktorému sa zviditeľníte, zabezpečíte si nové príležitosti, dobre zarobíte a zmeníte si život. Predstaví vám kombináciu praktických rád a rozhovorov s najslávnejšími a najúspešnejšími blogermi, vlogermi a expertmi na obsahovú stratégiu na svete. Patria medzi nich Seth Godin, Lily Pebblesová, Grant Cardone, Madeleine Shawová a mnohí ďalší.

Najlepší rok tvojho života – lebo si svoj diár a nástenku vízií robím už sama. A preto, že chcem okolo seba vidieť len dobro a myslieť pozitívne. Aj v tých najhorších dňoch.

Čo je zmyslom tvojho života?
Ak aj Jonathan Grief niekedy poznal odpoveď na túto otázku, už ju dávno zabudol.

Čo je zmyslom tvojho života?
Pre Hannah Marxovú je to však jasné. Chce okolo seba vidieť iba dobro. Chce naplno prežívať život. Vychutnávať ho tu a teraz. A občas možno robiť celkom spontánne veci, napríklad behať naboso po lúke plnej kvetov.

Lenže osud niekedy všetko, v čo veríš, spochybní…

Krásny román o dvoch mužoch, jednej žene a najdôležitejších otázkach života.

 

A tu sú sľúbené knihy na dlhé zimné večery.

Manželská zmluva ˙˙˙ 
Kniha, ktorá poukazuje na nebezpečenstvo kultu – akéhokoľvek. A na to, že ak sa ľúbite nemusíte byť súčasťou ničoho. Kniha vás vtiahne do deja, avšak niektoré pasáže sú trochu nelogické a dejovo pomalšie.

Od distributéra

Psychotriler Manželská zmluva posúva hranice tohto žánru opäť o kúsok ďalej. Autorka vás nenechá vydýchnuť a budete sa báť o hlavných hrdinov, no neprestanete hltať jednu stranu za druhou. Dobro a zlo bývajú zložité… Kto sme a kto si myslíme, že naozaj sme, býva málokedy to isté!

Z bývalej rockovej speváčky Alice sa stala úspešná právnička a Jake je psychoterapeut s nádejnou praxou.
Jake Alice miluje, ale bojí sa, že je príliš nestála, preto ju požiada o ruku, aby si ju poistil. Keď si prezerajú svadobné dary, nájdu medzi nimi aj lákavú ponuku od jedného z najvýznamnejších Aliciných klientov, aby sa pripojili k exkluzívnej komunite, ktorá vznikla na ochranu inštitúcie manželstva. Pred vstupom treba len podpísať zmluvu a zaviazať sa, že obaja budú dodržiavať stanovené pravidlá, z ktorých väčšina vyzerá logicky a zmysluplne.

Alice a Jake sú spočiatku očarení atraktívnym spoločenstvom, zmyslom pre spolupatričnosť, zaujímavým spoločenským životom a rovnako zmýšľajúcimi pármi. A potom jeden z nich poruší pravidlá. No také čosi je neprípustné.
Všetko sa zrazu prekvapujúco zmení a pre Jaka a Alice sa manželstvo ich snov stáva najhoršou nočnou morou.

Manželská zmluva je špičkový psychotriler o tak trochu záhadnom spolku, ktorého jediným cieľom je, aby manželské zväzky zostali pevné a šťastné. Za každú cenu.

Michelle Richmondová je americká spisovateľka, ktorá napísala viacero úspešných románov – Dievča v padajúcich šatách, Sen o modrej izbe, Rok hmly, ktorý sa stal bestsellerom New York Times, Nikto známy, Zlatý štát a viacerých kníh poviedok.

Za svoju tvorbu získala Richmondová cenu Hillsdale a Inovatívnu cenu Catherine Doctorowovej za literatúru.

Začítajte sa do novinky Manželská zmluva:

1

Preberiem sa v malom lietadle, čo sa s rachotom prediera pomedzi oblaky. V hlave mi duní a mám zakrvavené tričko. Netuším, ako dlho som bol mimo. Sklopím zrak a s prekvapením si uvedomím, že nie som spútaný. Na sedadle ma drží len obyčajný bezpečnostný pás. Kto mi ho zapol? Nepamätám si, ako som sa sem dostal.

Cez otvorené dvere kokpitu vidím pilota. Sme tu sami. Za oknom vidno zasnežené hory. Lietadlom otriasajú silné nárazy vetra. Pilot sa plne sústredí na riadenie. Vyzerá napäto.

Opatrne sa dotknem čela. Krv už zaschla, ostala po nej len lepkavá chrasta. Škvŕka mi v žalúdku. Naposledy som jedol chlieb vo vajíčku. Ktovie, koľko času odvtedy uplynulo. Na vedľajšom sedadle zbadám fľašu vody a sendvič vo voskovanom papieri. Otvorím fľašu a napijem sa.

Hneď nato rozbalím sendvič so šunkou a syrom a poriadne si odhryznem. Dopekla. Bolí ma sánka, nevládzem prežúvať. Po páde mi asi niekto vrazil.

„Veziete ma domov?“ spýtam sa pilota.

„Podľa toho, kde bývate. Máme namierené do zátoky Half Moon Bay.“

„Čo všetko vám povedali?“

„Meno a adresu, nič viac. Som váš taxikár, Jake.“

„Ste predsa člen, či nie?“

„Pravdaže,“ odvetí tajomne. „Vernosť manželke, oddanosť Zmluve, až kým nás smrť nerozdelí.“ Pohľadom ma varuje, aby som sa viac nevypytoval. Nikdy predtým som ho nevidel.

Zrazu narazíme na vzduchovú bublinu. Sendvič mi vyletí z ruky. Pilot zanadáva a horúčkovito postláča rôzne gombíky. Zakričí čosi riadiacemu letovej prevádzky. Prudko klesáme. Pevne zovriem opierky a myslím na Alice. V duchu si prechádzam náš posledný rozhovor. Chcel som jej toho toľko povedať…

Vtom sa lietadlo vyrovná a znovu naberie výšku. Zdá sa, že kríza je zažehnaná. Pozbieram kúsky sendviča, zabalím ich do papiera a odložím na vedľajšie sedadlo.

„Mrzí ma to,“ ozve sa pilot.

„To nič, nemôžete za to. Zvládli ste to na jednotku.“

Keď letíme ponad slnkom zaliate Sacramento, pilot sa konečne upokojí. Rozhovoríme sa o Golden State Warriors a ich nečakanom úspechu.

„Aký je dnes deň?“ vyzvedám.

„Štvrtok.“

Len čo sa pred nami vynorí známe pobrežie, spadne mi kameň zo srdca. S úľavou hľadím na drobné letisko Half Moon Bay. Po hladkom pristátí sa pilot otočí a vyhlási: „Nech sa to viac neopakuje, jasné?“

„Pravdaže.“

Schmatnem tašku a vybehnem von. Pilot zavrie dvere, obráti lietadlo a znovu vzlietne.

Zamierim do kaviarne, objednám si horúcu čokoládu a pošlem Alice esemesku. Sú dve hodiny popoludní, určite má najmenej milión stretnutí. Nechcem ju vyrušovať, ale potrebujem ju vidieť.

O chvíľu príde odpoveď. Kde si?

          Späť v Half Moon Bay.

          O päť minút vyrážam.

Z Alicinej kancelárie je to najmenej tridsať kilometrov. Po pár minútach mi napíše, že v meste je zápcha, tak si objednám jedlo – skoro celú ľavú stranu jedálneho lístka. Kaviareň je pustá. Energická čašníčka v dokonale vyžehlenej uniforme nie a nie odísť od stola. Keď zaplatím, vyhlási: „Majte sa dobre, Priateľ.“

Vyjdem z kaviarne a sadnem si na lavičku. Okamžite ma pohltia vlny studenej hmly. Keď na letisku zastaví Alicin starý jaguár, som na kosť premrznutý. Vstanem a uistím sa, že som si nič nezabudol. Alice podíde k lavičke. Má na sebe kostým, no lodičky vymenila za tenisky, aby sa jej lepšie šoférovalo. Vlasy jej okamžite zvlhli. Pery si natrela tmavočerveným rúžom. Ktovie, či to spravila kvôli mne. Dúfam, že áno.

Postaví sa na špičky a pobozká ma. Až teraz si uvedomím, ako veľmi mi chýbala. Vzápätí odstúpi a skúmavo si ma prezrie.

„Aspoňže si v jednom kuse.“ Jemne ma chytí za sánku. „Čo sa stalo?“

„Neviem.“

Objímem ju.

„Tak prečo ťa predvolali?“

Túžim jej všetko vysvetliť, ale bojím sa. Čím viac jej prezradím, tým väčšie nebezpečenstvo jej hrozí – nehovoriac o tom, že bude poriadne naštvaná.

Kiežby sme sa mohli vrátiť na začiatok – pred svadbu, pred prvé stretnutie s Finneganom, pred tú osudovú chvíľu, keď nám Zmluva obrátila život naruby.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxXxxxxxxxxxxxxxx

Manželská zmluva: https://www.bux.sk/knihy/301231-manzelska-zmluva.html

Dvojčatá z ľadu ˙˙ mňa táto kniha neoslnila, ako príbeh je fajn. Aj psychologické nastavenie postáv po tom, ako zomrie jedno z dvojčiat a ako sa s tým vysporiadavajú rodičia a druhé dvojča po presťahovaní do opusteného majáka, je uveriteľné. Čo mne nesedí je štýl, ktorým je kniha napísaná.

Od distribútora

Kto sú naozaj Dvojčatá z ľadu?!

Angus a Sarah Moorcroftovci ešte donedávna viedli vysnívaný život v krásnom londýnskom dome a tešili sa zo svojich dvojčiat Kirstie a Lydie a z malého psíka. Lenže všetko sa zmenilo, keď malá Lydia nešťastnou náhodou vypadla z balkóna a zabila sa…

Mrazivý triler Dvojčatá z ľadu sa v roku 2015 zaradil medzi desiatku najpredávanejších titulov denníka The Sunday Times. Kniha bola preložená do 26 jazykov a stala sa bestsellerom vo viacerých krajinách vrátane Brazílie, Francúzska, Dánska, Fínska či Južnej Kórey.

Čo všetko vie o sestrinej smrti?

Rok po tejto tragickej udalosti sa rodina rozhodla presťahovať na malý škótsky ostrov, kde Angus po babke zdedil domček, v ktorom pôvodne býval strážca majáka. Chceli tam na všetko zabudnúť a opäť zlepiť úlomky svojho niekdajšieho života dohromady. No ukáže sa, že tento krok nebol práve najšťastnejší.

Druhé dvojča Kirstie sa začne z ničoho nič správať veľmi čudne, až napokon začne vyhlasovať, že ona je v skutočnosti Lydia a tá, ktorá zomrela, bola Kirstie. Svet Moorcroftovcov sa opäť začne rúcať.

Žeby nevedeli rozoznať vlastné deti?

Pocity úzkosti a nepokoja umocňuje aj chladný a nehostinný ostrov. Sarah sa zrazu cíti veľmi osamelá a Kirstie (alebo je to Lydia?) je čoraz viac rozrušená. A keď ich prudká búrka odreže od sveta, duchovia minulosti sú zasa späť…

 

Dvojčatá z ľadu je strašidelný, atmosférický triler, ktorý vás udrie, až stratíte dych. Napínavý, dramatický, naokolo vás sa rozprestrie až gotická nálada a chvíľami budete cítiť až neznesiteľné napätie.

  1. K. Tremayne je pseudonym britského spisovateľa a novinára Seana Thomasa, pod ktorým v posledných rokoch píše najmä mrazivé trilery.

Triler The Fire Child (Dieťa ohňa) sa začiatkom roka 2017 zaradil medzi desiatku najpredávanejších titulov v Nemecku aj vo Veľkej Británii.

 Začítajte sa do novinky Dvojčatá z ľadu:

Naše stoličky boli presne dva metre od seba. A obe stáli pri veľkom stole, akoby v manželskej poradni. Ten pocit som poznala až príliš dobre. Dominantou miestnosti boli dve veľkolepé sťahovacie okná z osemnásteho storočia, ktoré boli ako dva obrazy s tmavou londýnskou oblohou. Neboli zastreté závesmi.

„Nemohli by sme zasvietiť?“ spýtal sa môj manžel. Andrew Walker, mladý advokát, zdvihol zrak od dokumentov a na tvári sa mu zjavil náznak podráždenia.

„Samozrejme,“ odvetil. „Prepáčte.“ Nahol sa dozadu za vypínačom a dve stojace lampy zrazu žiarivo zaliali miestnosť hrejivým žltým svetlom. Pôsobivé okná okamžite sčerneli.

Vtom som sa zbadala v odraze, ako sedím pokojne, až nečinne, s kolenami pri sebe. Kto je táto žena?

Nebola tou istou osobou ako kedysi. Oči mala modré ako vždy, no smutnejšie. Tvár mierne okrúhla, bledá a chudšia ako v minulosti. Tá žena bola stále plavovlasá a pomerne pekná, no vyzerala zvädnuto a skleslo. V tridsiatich troch rokoch sa všetky stopy dievčenskosti nadobro vytratili.

A jej oblečenie?

Mala džínsy, ktoré boli v móde možno tak pred rokom. To isté platilo o topánkach. Mala celkom pekný svetlofialový kašmírový pulóver, ktorý celý zhrčkavel od prania. Zvraštila som tvár na svoj odraz. Mala som sa lepšie obliecť. A prečo vlastne? Veď sme mali len stretnutie s advokátom. A načisto sme menili svoj život.

Z ulice doliehal šum premávky ako hlboké, no nepokojné dýchanie partnera spiaceho vedľa vás. Bola som zvedavá, či mi bude londýnska doprava a jej upokojujúci nikdy neutíchajúci biely šum chýbať. V niečom bola ako aplikácie, ktoré pomáhajú pri spánku tak, že napodobňujú neprestajné prúdenie krvi v maternici s tlkotom matkinho srdca v pozadí.

Moje dvojčatá ho určite počuli, keď si vo mne treli o seba nošteky. Pamätala som sa, ako som ich zbadala na druhom ultrazvuku. Vyzerali ako dva identické proti sebe stojace heraldické symboly na erbe. Jednorožec a jednorožec.

Testator. Executor. Legitim. Probate…

Andrew Walker sa s nami rozprával ako s publikom na prednáške, pričom on bol ako profesor sklamaný svojimi študentmi.

Pozostalí. Skonaná. Dedič. Dieťa, čo prežilo.

Môj manžel Angus si povzdychol, ale nedal najavo netrpezlivosť. Poznala som ten povzdych. Bol znudený a zrejme aj podráždený. Chápala som ho, no takisto som mala pochopenie pre advokáta. Pre Walkera to určite nebolo jednoduché. Sedel zoči-voči nahnevanému a nepriateľsky naladenému otcovi a stále smútiacej matke a popri tom sa pokúšal vyriešiť komplikovanú požiadavku. Museli sme byť preňho nároční klienti. A preto dôkladné, pomalé a korektné formulovanie slov bol možno spôsob, akým sa odosobnil a vyrovnal s takým zložitým prípadom. Možno to bol právnický ekvivalent medicínskej terminológie. Duodenálne hematómy a odtrhnutie serózy vedúce k fatálnej detskej peritonitíde.

Ticho preťal ostrý hlas.

„Toto všetko sme už preberali.“

Žeby si Angus nevypil? Jeho tón balansoval na hrane hnevu. Bol nahnevaný, už odkedy sa to stalo. A práve odvtedy začal veľa piť. No dnes pôsobil pomerne čulo – a podľa všetkého aj triezvo.

„Mohli by sme to uzavrieť skôr, ako klimatická zmena zničí tento svet?“

„Pán Moorcroft, ako som už povedal, pán Kenwood je na dovolenke. Môžeme počkať, kým sa vráti, ak vám to viac vyhovuje.“

Angus pokrútil hlavou. „Nie. Chceme to uzavrieť teraz.“

„V tom prípade musím opäť prejsť cez všetky dokumenty a náležitosti. Pre svoj vlastný pokoj duše. Navyše, Peter má pocit… že…“

Pozorne som ho sledovala. Advokát zaváhal a pokračoval upätejšie a ešte opatrnejšie formuloval každé slovo.

„Ako viete, pán Moorcroft, Peter sa považuje za dlhodobého rodinného priateľa. Nielen za právneho poradcu. Pozná okolnosti prípadu. Poznal nebohú pani Carnanovú, vašu starú matku, veľmi dobre. Preto ma požiadal, aby som sa ešte raz uistil, že obaja presne viete, do čoho idete.“

„Vieme, čo robíme.“

„Ostrov je, ako dobre viete, sotva obývateľný.“ Andrew Walker kŕčovito pokrčil plecami, akoby schátranie bola chyba ich advokátskej kancelárie a on sa pokúšal vyhnúť prípadnej žalobe. „V chate správcu majáka nikto nebol celé roky. Na jej stave sa podpísali prírodné živly. No je evidovaná na zozname chránených budov, takže ju nemôžete zbúrať a postaviť nanovo.“

„Jasné. Všetko vieme. Chodil som tam ako malý. Hrával som sa v skalných jazierkach.“

„No ste skutočne oboznámení s výzvami, ktoré z toho vyplynú, pán Moorcroft? Je to skutočne veľký záväzok. Budete mať náročnú prístupnosť vzhľadom na to, že všade naokolo sú plytčiny a, samozrejme, časté problémy s kanalizáciou, kúrením a celkovo elektrinou. Navyše v závete nie sú nijaké peniaze, nič, čím by ste…“

„Sme upozornení až-až.“

Nastala chvíľka ticha. Walker pozrel na mňa, potom znova na Angusa. „Chápem to správne, že predávate dom v Londýne?“

Angus mu opätoval pohľad so vzdorovito zdvihnutou bradou.

„Prosím? Čo to s tým má spoločné?“

Advokát pokrútil hlavou. „Peter má obavy, že… ach… Vzhľadom na vašu nedávnu tragickú stratu si chce byť úplne istý.“

Angus pozrel kútikom oka na mňa. Ja som neisto pokrčila plecami. Angus sa nahol dopredu.

„Dobre. Ako chcete. Áno. Predávame dom v Camdene.“

„A týmto predajom chcete dať dohromady dostatočné prostriedky, aby ste mohli začať s renováciami v Ell…“ Andrew Walker sa zamračil na slová na papieri. „Neviem to správne vysloviť. Ell…“

„Eilean Torran. Je to škótska galčina. Znamená to Ostrov hromov. Ostrov Torran.“

„Áno, iste. Ostrov Torran. Teda dúfate, že predajom súčasného domu nazbierate dostatok prostriedkov, aby ste mohli zrekonštruovať chatu správcu majáku na Torrane?“

Zdalo sa mi, že by som mala niečo povedať. Určite by som mala. Angus to ťahal celé sám. No keď som mlčala, cítila som sa bezpečnejšie. Mlčaním som sa mohla skrývať ako v ulite. Vždy som bola taká – tichá, možno až odmeraná. A Angusa to odjakživa rozčuľovalo. „Na čo myslíš? Povedz mi. Prečo musím vždy rozprávať za nás oboch?“ pýtal sa neraz. Väčšinou som iba pokrčila plecami a odvrátila pohľad. Mlčanie niekedy hovorilo za všetko.

A teraz som tu znova len sedela a mlčala. Počúvala som manžela.

„Na dom v Camdene máme už teraz dve hypotéky. Prišiel som o prácu, teraz máme trochu problémy s peniazmi. Ale áno, dúfame, že na tom niečo zarobíme.“

„Máte už záujemcu?“

„Práve nám vypisuje šek.“ Angus očividne robil všetko preto, aby sa udržal na uzde. „Pozrite. Moja stará mama zanechala v závete ten ostrov mne a bratovi. Správne?“

„Samozrejme.“

„A môj brat veľmi veľkoryso povedal, že oň nestojí. Je tak? Moja matka je v domove. Sedí? Takže ostrov patrí mne, mojej žene a mojej dcére. Je to tak?“

Dcére. V jednotnom čísle.

„Je to, ako hovoríte, ale…“

„Tak potom je všetko jasné. Však? Chceme sa presťahovať. Naozaj sa veľmi chceme presťahovať. Áno, je to tam zanedbané. Dobre, rozpadáva sa to tam. Ale my to zvládneme.“ Angus sa oprel o operadlo. „Koniec koncov… zvládli sme už aj horšie.“

Uprene som pozrela na manžela.

Ak by som sa s ním práve stretla prvý raz, ešte vždy by ma priťahoval. Bol vysoký, schopný, upravený chlap mužnej postavy s tmavými očami, dobre vyzerajúcim trojdňovým strniskom a tridsiatkou na krku.

Angus mal náznak strniska aj prvý raz, keď sme sa stretli, a už vtedy sa mi to páčilo. Pekne mu to zvýrazňovalo sánku. Bol jedným z mála mužov, ktorý nemal problém uznať, že je pekný – ani v tom veľkom a hlučnom tapas bare v Covent Garden.

Smial sa pri veľkom stole so skupinou kamarátov. Všetci mali okolo dvadsaťpäť rokov. Ja som sedela s kamoškami pri stole vedľa. Boli sme trochu mladšie, no rovnako veselé. Všetky sme pili viac riojy, ako sa patrilo.

A vtedy sa to stalo. Jeden z chalanov utrúsil vtip na našu adresu a ako odpoveď dostal štipľavé podpichnutie. Vzápätí sme spojili stoly, všelijako sa pomiešali a natlačili na seba. Všetci sme sa len smiali a pomedzi to sa pokúšali predstaviť. „Toto je Zoe, toto je Sacha, Alex, Imogen, Meredith…“

A toto je Angus Moorcroft a toto je Sarah Milvertonová. On je zo Škótska a má dvadsaťšesť. Ona je napoly Britka, napoly Američanka a má dvadsaťtri. A teraz môžete spolu stráviť zvyšok života.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Dvojčatá z ľadu: https://www.bux.sk/knihy/383036-dvojcata-z-ladu.html

Domina – ešte ma čaká

Minulosť ju opäť dostihne!
Predtým tu bola Maestra, teraz prišla Domina!

Pokračovanie zasadené opäť do prostredia drsného sveta oligarchov, mafiánov a dravých obchodníkov s umením, kde sú škandály, intrigy, ba i zločin takmer na dennom poriadku, vás určite ešte prekvapí.

Ak ste si mysleli, že o Judith už viete všetko, že všetko, čo mohla ponúknuť, vám ponúkla už v Maestre, mýlite sa…

Jej problémy sa neskončili, ony sa len začínajú… Judith Rashleighová to dokázala!

Teraz žije luxusným životom v nádherných Benátkach, kde si pod menom Elisabeth Teerlincová otvorila vlastnú galériu. Konečne sa môže zastaviť, tešiť sa zo života, pre ktorý dokonca vraždila, a nebyť večne na úteku. Už má naozaj všetko – peniaze, životný štýl i garderóbu, o akej vždy snívala, nehovoriac o záujme ruského miliardára. Judith sa začína cítiť pohodlne a bezpečne, no minulosť ju opäť dostihne. Niekto totiž vie, čo kedysi urobila a snaží sa ju vydierať. Zachrániť sa môže iba tak, keď nájde vzácny obraz, o ktorom je však presvedčená, že neexistuje. A nehľadá ho iba ona. Situácia sa vyhrocuje, Judith pomaly stráca nad sebou kontrolu. Zisťuje, že musí čeliť oveľa nemilosrdnejšiemu a silnejšiemu nepriateľovi, než si vôbec dokáže predstaviť. V stávke totiž nie je iba jej povesť. Kam ju až zúrivosť zavedie? Dosť ďaleko, aby unikla smrti?

V románe Maestra predstavila L.S.Hiltonová postavu Judith Rashleighovej, ambicióznej mladej odborníčky na výtvarné umenie, ktorá odhalí podvod v aukčnom dome, kde pracuje. Za zvedavosť ju vyhodia, a keď v zúfalstve v bare, v ktorom sa zamestnala ako spoločníčka, prijme od zákazníka ponuku na výlet, spozná veľmi odlišný spôsob, ako napĺňať svoje sny…

Román Domina sa začína, keď je už Judith etablovaná vo vlastnej galérii v Benátkach, ale jej minulosť ju začína doháňať.

  1. S. Hiltonová sa živila ako novinárka, kritička umenia a pracovala aj v rozhlase. Svoje články publikovala vo viacerých novinách a časopisoch, v súčasnosti píše pre The Independent, TLS, Standpoint, The Daily Beast, The Royal Academy Magazine, BBC History Magazine a Good Housekeeping.

Začítajte sa do novinky Domina:

Chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou, ale prinútila som sa postupovať pomaly. Na všetkých troch oknách som stiahla rolety, otvorila fľašku talianskeho vína, naliala do dvoch pohárov a zapálila sviečku. Známy, jasný a upokojujúci obrad. Tašku si zložil na podlahu, pomaly si vyzliekal sako, zavesil ho na operadlo stoličky a hľadel na mňa. Zdvihla som pohár a mlčky si z neho odpila. Očami prechádzal po maľbách, predlžovala som ticho dovtedy, kým doň neupadol aj on.

„To je…?“

„Agnes Martinová,“ dokončila som zaňho. „Správne.“

„Veľmi pekný obraz.“

„Ďakujem.“ Na perách mi ustavične pohrával nenápadný, rozihraný úsmev. Nastala ďalšia odmlka. Pokojnú tíšinu benátskej noci na malom námestí pod nami narušil klopot krokov, obaja sme otočili hlavu k oknu.

„Bývaš tu dlho?“

„Chvíľu,“ odvetila som.

Arogancia, akou sa predtým prejavoval v bare, sa stratila, odrazu pôsobil neohrabane, ustráchane a hrozne mlado. Očividne som nemala na výber, musela som urobiť prvý krok. Stála som dva kroky od neho a pred sebou držala pohár v ruke ohnutej v lakti. Hypnotizovala som ho očami a podišla k nemu. Vybadal z nich, čo mu naznačujem?

Bež, vravievalo sa. Bež a neobzeraj sa.

Posunula som sa o ďalší krok, načiahla sa a pohladila ho na brade zarastenej strniskom. Stále som mu uprene hľadela do očí, pomaly sa nakláňala k jeho ústam, pritisla sa k nemu a perami sa mu obtrela o pery chvíľu pred tým, než jazykom našiel môj. Nechutil až tak zle, ako som očakávala. Odtiahla som hlavu a odstúpila, jedným ťahom som si cez hlavu stiahla šaty a hodila ich na podlahu, po nich nasledovala podprsenka. Z pliec som si odhrnula vlasy, rukami klesajúcimi k bokom som si prešla po bradavkách.

„Elisabeth,“ zamumlal.

Vaňa stála pri nohách postele. Keď som vystrela ruku a viedla ho okolo nej k luxusnej posteľnej bielizni, zaplavila ma dusivá vlna únavy a pocítila som neprítomnosť toho, čo kedysi bývalo celkom bežné. Po hneve nezostala ani stopa, ale ani náznak túžby. Nechala som ho, nech si poslúži, a keď skončil, sadla som si a s rozžiarenými očami som sa chichotala. Nechcela som, aby zadriemal. Na zvlhnutých plachtách som sa pomkla dopredu, na podlahu hodila ovisnutý kondóm aj so smutným zvyškom života v ňom a načiahla sa po kohútiku horúcej vody.

„Dám si kúpeľ. Kúpeľ a marišku. Nemáš chuť?“

„Prečo nie. Dám si hocičo.“ Pretiahol ju a zrazu stratil zábrany. „Chceš sa odfotiť?“ Keď sme predtým popíjali, podarilo sa mi ho odhovoriť od fotografovania. No teraz sa už kutral v obnosených džínsoch a hľadal poondiaty mobil. Len zázrakom sa stalo, že nerozposlal na sociálne siete zábery zo svojho vyvrcholenia. Na okamih, kým sa vo mne vŕtal, som načisto zabudla, aký je to kujon. Náhle sa mi úplne uľavilo.

Odcupkala som do šatníka, zo zásuvky vybrala balíček cigaretového papiera a popritom ešte pre istotu zapla rušičku Wi-Fi. Skončil sa prísun nových informácií. Do vane som pridala trochu studenej vody, zopár kvapiek mandľového oleja a zo skrinky vybrala niekoľko uterákov. Sladká vôňa oleja sa vyparovala okolo nás.

„Vlez do vody,“ prehodila som ponad plece a uvoľňovala trávu z cigarety. Šál od Hermèsa s tyrkysovo-modrým kaukazským vzorom som mala uviazaný na remienku kabelky. Prešla som poza neho, keď sa ponáral do vody.

„Idem po oheň,“ zahundrala som. „Na.“

Medzi pery som mu vložila ušúľanú cigaretu. Nebolo v nej nič, on však na to aj tak nepríde. Kým si poťahoval, šál som mu omotala okolo krku a pod ušami mu ho pevne pritiahla. Od dymu sa okamžite začal dusiť, rukami udieral do hlbokej vane. Kolenom som sa zaprela do okraja, zaklonila sa k posteli a pritiahla ešte silnejšie. Nohami kopal vo vode, ale na olejovom porceláne sa nemal do čoho zaprieť. Zatvorila som oči a začala počítať. V pravej ruke ešte vždy nezmyselne držal navlhnutú ušúľanú cigaretu a usiloval sa ma ňou chytiť za zápästie, ale sedel v zlom uhle, preto sa mi ruky sotva dotkol. Dvadsaťpäť… dvadsaťšesť... Keď sme zápasili a jeho telo sa metalo, necítila som nič, len štipľavú bolesť v preťažených svaloch, a počula svoje silné funenie. Dvadsaťdeväť, to nestačí, tridsať, to nestačí. Cítila som, že slabne, ale vtom sa mu podarilo zasunúť si prst a hneď nato aj päsť medzi šál a ohryzok. Zúrivo ma prehodil dopredu, ale tým, že sa uvoľnil, klesol pod hladinu. Zvrtla som sa, prekročila okraj vane a ľavým kolenom som mu pritlačila hrudník. Celou váhou som ho vtláčala ku dnu. V oku sa mi objavila krv a kvapkala do horúcej vody, na jej hladinu vystupovali bubliny, keď sa pod ňou metal. Pustila som šál a naslepo mu siahla na tvár i krk. Pohyboval sánkou a zažltnutými zubami chniapal po mne. Bubliny prestali vystupovať. Pomaly som naberala dych a napätá tvár s otvorenými ústami sa mi uvoľnila. Cez ružovkasto mliečnu vodu som mu nevidela do tváre. Opatrne som presúvala panvu dopredu, keď sa zrazu zdvihla vlna a on sa vztýčil. Rozkročmo som na ňom sedela, a keď sa zúfalo snažil vystrčiť hlavu spod hladiny, zvalila som sa naňho. Znovu sa mi ho lakťom podarilo zatlačiť pod vodu, vzápätí som sa chvíľu na ňom hniezdila a nakoniec som sa mu kolenami zaprela do pliec. V takej pozícii sme zostali hodnú chvíľu, kým mi z tváre do vane nepadla krvavá slza.

Možno ten jediný slabučký zvuk zaznel priveľmi jasne. Možno som zavoňala mandľový olej vo víriacej pare alebo zacítila chladnúci povrch vodnej hladiny. Chladné popoludnie, nekonečné ticho, prvá mŕtva vec spod mojich rúk. Geologický zlom sa vo mne premenil na zaplavenú trhlinu, jeho sila mi vyrazila dych, som tu. Čas sa odrazu stlačil, minulosť skondenzovala a vrátila ku mne. Už dávno som na ňu zabudla. Vravievala som si, že nikdy nebola mojou súčasťou, ale videla som ju akoby po prvý raz. Meravo som znovu siahla do hlbokej vody, ale našla som len cudzie mäso. Tak to malo byť, hoci som si nevedela spomenúť prečo. Ruka sa mu vyhupla nad hladinu, dotkla som sa jeho prstov, drobný vodný súlad. Možno som niekoľko minút sledovala, ako sa čerí hladina, možno aj hodinu. Kým som sa spamätala, voda ochladla.

Keď som ho napokon zdvihla, oči mal otvorené. Ako posledné v živote videl moju rozďavenú vagínu.

Klzká pokožka mu zružovela, nafúkla sa ako čerstvý chlieb, pery pomaly sineli. Hlava mu odkväcla dozadu, na hrdle mu vo svetle sviečok nebolo vidieť žiadne známky násilia. Podoprela som sa o boky vane a vyliezla von, nohy sa mi triasli. Pustila som ho a hneď sa ponoril. Pod jeho rozviatymi vlasmi som musela šmátrať po zátke. Keď voda vytekala, zakrútila som sa do uteráka. Len čo sa mu odhalil hrudník, priložila som mu na srdce ruku. Nič. Zdvihla som sa a vystrela. Na podlahe stála voda, okraje vane boli zafŕkané krvou a kúskami tabaku. Potrebujem viac horúcej vody na jej očistenie.

Zboku som ho musela objať, aby som ho nadvihla na okraj vane. Telo ochablo a zmäklo. Uložila som ho na zem, zakryla uterákom a sedela pri ňom na podlahe so skríženými nohami, kým nevychladol.

Odtiahla som uterák a odkryla mu iba tvár, zohla som sa a do ucha mu zašepkala: „Nie som Elisabeth. Som Judith.“

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Domina: https://www.bux.sk/knihy/264555-domina.html

 

Andrea Hinková – Tarová

Milan Buno, literárny publicista

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.