Odpustite sebe, ostatní nech si riešia svoj život

Keď som robila rozhovor s Brandon Bays, autorky metódy Cesta, veľa sme hovorili o emóciách. O tom, že ich nemáme v sebe zdržiavať, ale vypúšťať von. Sme civilizovaní ľudia, takže keď nás šéf naštve, nemusíme na neho hneď “vybehnúť”, ale neskôr doma si tu situáciu znovu zrekapitulovať, prežiť a vypustiť von emócie. Áno, aj kričať. Pre mňa ako introverda je toto trochu cudzie. Ja sa nehádam. Radšej idem do lesa a tam niekedy aj kričím.

Druhá silná vec, o ktorej sme hovorili je odpúšťanie. Tá podstata je v tom, odpustiť sama sebe. Za to, že sa tá situácia stala a prečo sa stala.

Nie som fanúšikom sileného odpúšťania. Myslím si, že to ani nie je možné odpustiť hneď niekomu, kto vám ublížil. Čas je najlepší lekár. Áno, avšak je potrebné si dať pozor, aby sa toho na vás nenabaľovalo veľa.

Vy totiž nemusíte odpustiť tomu, kto vám ublížil, ale sebe, že ste dovolili, aby to urobil. Čo si neodpustíme, zostáva v nás ako pocit viny.

 

www.andawell.sk

Akonáhle pochopíte, prečo ste dovolili, aby vám niekto ublížil, prichádza úľava. Každý človek, ktorého v živote stretneme, nás má niečomu buď naučiť alebo nám niečo dať. Aj ten človek, ktorý nám ublížil, nám svojim spôsobom niečo dal. Do svojho života si totiž priťahujeme takých ľudí, ako sme my alebo, ak sme oslabení, dávame priestor energetickým upírom, ktorí len čakajú na to, ako niekoho vycucať (obrazne povedané kopnúť si do neho, aby sa im uľavilo).

Okrem toho, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame, záleží totiž aj na tom, na akej psychickej vlne práve vibrujeme. Keď sme zoslabnutí a nechce sa nám obrazne povedané ani žiť, je pravdepodobné, že niekto príde a ublíži nám. Naše slabé vibrácie totiž priťahujú týchto energetických upírov. Buď nás to hodí ešte viac dole alebo nás to nakopne. Minimálne sa z toho niečo naučíme.

Moje prvé manželstvo trvalo 15 rokov. Nechávala som si od muža nakladať, až som úplne stratila sebavedomie. Ani neviem, kde sa v tom celom stratila. Už dávno pre mňa prestal existovať, ale kvôli synovi a určitému pohodliu a nedostatku síl vykročiť zo svojej komfortnej zóny som s ním zostávala žiť v spoločnej domácnosti.

Chodila som do práce, varila, upratovala, starala sa o dieťa a on sa váľal doma, nezarábal a len kričal. A ja som si to nechala. Kvôli synovi, a najmä chcela som veriť, že sa to zmení. A tak som mu dávala jednu šancu za druhou. K psychickému týraniu sa pridalo aj fyzické a to najmä vo vyhrotených situáciách, kedy nebolo z čoho splácať pôžičky či hypotéku, kúpiť synovi pomôcky do školy a oblečenie.

Situácia došla až do štádia, že nám v zime odpojili elektrinu. Vraj tri roky neplatíme. „Ako to, že neplatím? Veď ti každý mesiac dávam na šek!“ Čo nasledovalo, si môžete domyslieť. Výčitky, hádky, krik, bitka….a BUDÍČEK!

Nasledoval ťažký rozvod a pád takmer až na dno. Nad ním, pri rozlúčke so životom a strachom o syna prišiel zázrak. Človek, ktorý prišiel, pomohol, poplatil dlhy a odišiel. Nechcel nič. Vraj mu v živote trikrát niekto nad dnom zachránil život a vďaka tomu je dnes milionár a chce ten dar odovzdať trom ľuďom.

Život išiel ďalej, pracovala som, starala sa o syna a tešila sa z maličkostí. Na mužov ani nepomyslela, dokonca ich vedome odmietala. Lenže Vesmír ju nechcel nechať samú a tak ju zrazil s jej súčasným manželom. Nebolo to úplne ideálne, po ťažkom predchádzajúcom vzťahu som zostala submisívna vo vzťahu k ľuďom. Pracovala som znovu na svojom sebavedomí, sebaláske a naučila sa odpúšťať. Sama sebe.

„Odpúšťam si, že som dopustila, aby sa daná situácia stala. Len ja sama som dovolila, aby mi mohol ubližovať. A aj napriek mnohých negatívnym situáciám a myšlienkam som vďačná za túto školu. Do života mi prišiel preto, aby ma niečo naučil. Teraz to už viem a môžem ísť ďalej.“

Keď som bola tehotná, môjho muža hysterická a opitá dcéra na mňa kričala, aby sa mi narodilo dementné dieťa.  Kričala na celú ulicu ako zmyslov zbavená.  Na jej vresk po celej ulici a veľmi kruté slová som nereagovala. Predsa len, som dáma a tie sa s hysterkami nezaoberajú.

Všetky tie slová však zostali vo mne. Neriešila som ich až do chvíle, kým sa mi nenarodil syn. Keď som videla tú slečnu v pôrodnici, ako si berie môjho syna na ruky a ide si urobiť ďalšie foto do svojej zbierky na Facebooku, celá som sa roztriasla a musela ujsť. Zvyšok návštevy som strávila v bufete.

Celé moje  roztrasené telo a pohľad na tú slečnu totiž oživila spomienka spred 20 rokov. Vtedy, keď som mala 25 rokov sa mi narodila dcéra. Rástla v mojom tele, kopala ma, ja som sa jej prihovárala a s láskou v srdci jej pripravovala všetko pre štart do života. Narodila sa 4.8. 1995. O dva dni nato zomrela. Prestalo jej biť srdiečko. Žiadna žena, ktorá neprišla o dieťa nikdy nedokáže pochopiť, čo takáto žena cíti. Akú bolesť, traumu, úzkosť, výčitky, otázky a prázdno. Brucho, v ktorom už nežije človiečik, a ten už nie je ani vedľa v postieľke a jej plné prsia nemajú koho nakŕmiť. V mojom srdci nezostalo miesto pre šťastie. Jej milované dieťa totiž zobrali anjeli, aby mohlo ako anjelik o niekoľko rokov neskôr strážiť svojich dvoch bratov.

Stále vidím svoju Veroniku ako s krídlami a nežným úsmevom chráni svojho malého bračeka. Stáva sa to najmä v noci. Zobudí ju nežný šuchot, ktorý akoby hovoril: „Ahoj mama, som tu a prišla som sa pozrieť na bračeka.“ Vždy ma stisne pri srdci a predstavujem si, aká by dnes bola. Už dospelá. Možno by z nej vyrástla doktorka, ktorá by zachraňovala detičkám životy…

S tou slečnou sa nestretávam a nechcem, aby sa s ňou stretával ani môj syn. Aby ste pochopili, narodil sa maličký a dva dni bojoval v inkubátore o život. Zbavoval sa kliatby.

Ja som odpustila sebe, že som jej vtedy nevrazila. Zaslúžila by si to, ale chcela som chrániť dieťa, ktoré vo mne rástlo. A tak to bolo správne. Po pôrode za ňou definitívne spálila most. Neriešim ju, nesúdim, nechcem o nej viac počuť. A viem, že tento blok už nikdy nezmizne. Slečna sa jej totiž do dnešného dňa ani len neospravedlnila. Dnes by to už od nej ani neprijala. Pre ňu neexistuje!

Čo sa stalo s jej exmanželom? Je to tvrdé, ale prasklo mu srdce. Bol tak veľmi na nej energeticky závislý, že jej odchod nezvládol.

Mohla by som ľudí, ktorí mi ublížili odsúdiť. Mohla by som sa ľutovať alebo sa nechať ľutovať. Ale načo by to bolo dobré? Situácie som vyhodnotila, odpustila som si, že som to pripustila a o ostatné sa postará karma. Na každého má adresu. Okrem toho, ťažko odpúšťať niekomu za to, aký je. Je to jeho rozhodnutie a jeho život. Ja idem ďalej a dnes už vie, že mi môže ublížiť  len ten, komu to dovolím.

A minulosť? Vyhodnotila som tieto situácie ako učiteľa, lekcie, ktoré ma posúvajú vpred. Dnes už viem, že keď som prežila toto, prežije už všetko a dokonca som vďačná. Naučili ma byť silnejšou. Vo všetkých oblastiach.

Viete, čo je v živote dôležité? Veriť si, ísť za svojimi snami, nechať si v zložitej situácií poradiť od niekoho, kto v podobnej situácií bol a prežil ju a najmä neupadnúť do sebaľútosti.

Odpustiť niekomu, neznamená ospravedlňovať jeho konanie.

Neznamená ani zabudnúť na spôsob, ako si bol zranený.

A ani mu dovoliť ďalej ti ubližovať.

Odpustiť znamená zmieriť sa s tým, čo sa stalo.

Znamená to, počúvať svoje rany.

Dať si povolenie cítiť bolesť.

Až potom pochopíš, že bolesť nepotrebuješ, aby si to zvládol.

Znamená to opustiť bolesť a hnev, aby si sa vyliečil a pohol ďalej.

Odpustenie je darom pre teba.

Je to pustenie minulosti a žitie v Teraz.

Keď si odpustil, si naozaj slobodný.

Odpustiť znamená prepustiť väzňa.

Väzňa, ktorým si bol ty sám.

Daniell Koepke.

Andrea Hinková – Tarová

www.andawell.sk

 

2 comments for “Odpustite sebe, ostatní nech si riešia svoj život

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.