Prečo klameme?

Prečo klameme?
Je mnoho druhov klamstiev a dôvodov pre ne. Nič nie je len čierne alebo biele, a tak je to aj s klamstvom. Je veľmi tenká čiara medzi tým, čo už klamstvo je a čo ešte nie je. Už len to, že každý máme svoje individuálne vnímanie, svoje vlastné komunikačné filtre, cez ktoré komunikujeme a prijímame informácie, nám zabezpečuje skreslené informácie, ktoré keď podáme ďalej, môžu byť výrazne nepresné a pre niekoho môžu byť klamstvom, pretože tak to presne nebolo.

V takom prípade budeme veľmi dotknutí, ak nás niekto obviní z klamstva, keďže sme nemali úmysel klamať a len sme podávali ďalej informáciu, aj keď nie už úplne pravdivú.
Taktiež ak nám niekto klamal a my mu veríme a podáme informáciu ďalej, tak sme klamári, len pre to, že posunieme takúto informáciu ďalej, a pritom nevieme, že ide o klamstvo? Takže jeden z druhov klamstva je nevedomé klamstvo kde veríme, že sme pravdiví. Otázka je, či to teda v konečnom dôsledku je klamstvo? Najlepšie je, ak si na túto otázku odpovie každý sám a zamyslí sa, či niekedy niekoho obvinil z takéhoto klamstva, a či za seba môže dať ruku do ohňa, že sa mu to nikdy nestalo.

Vedomé klamstvo je úplne niečo iné. No opäť nemôžeme všetko hádzať do jedného vreca. Prečo vlastne klameme? Alebo kde to vzniklo? Tu je odpoveď veľmi jednoduchá, naučili sme to naše deti tak ako my sme sa to naučili od našich rodičov.

Začalo to úplne nevinne, keď sme sa snažili „ochrániť“ pred realitou, alebo sme sa hanbili za pravdu, tak sme pozmenili fakty, aby sme vyzerali lepšie. Alebo to predsa ešte nie je pre uši dieťaťa, tak sme zaklamali. Naše deti sa učia nie z toho, čo im rozprávame, čo je správne, ale z toho, čo vidia doma. To, ako sa my správame, tak sa budú správať aj oni. Ak nechceme, aby nám naše deti klamali, nemôžeme klamať ani my, a to v ničom.

Hneď teraz každého napadne milión možností, kedy predsa nemôžeme povedať pravdu. A tu je kameň úrazu. Je nám častokrát pohodlnejšie klamať, ako povedať pravdu, alebo ako vysvetliť, že neodpovieme. To, že si zvolíme niektoré veci nekomunikovať, alebo oznámime, že neodpovieme na nejakú otázku, je naša slobodná voľba. Mnoho ľudí manipulatívne aj toto nazýva klamstvom, pretože nevedia prekusnúť, že sa rozhodneme niečo im nepovedať.

Príklad: žena po práci sa vyberie ešte na kávu s kamarátkami a príde domov neskôr ako bežne chodí. Je jej voľba, či povie manželovi, že bola na káve alebo nie. To nie je klamstvo ani zatajovanie, to je jej rozhodnutie. No ak sa manžel spýta, prečo prišla neskoro, tak ak chce ostať pravdivá má len dve možnosti, povedať, že bola na káve, alebo nechcem sa o tom baviť (nebudem ti to hovoriť..). Síce ostane pravdivá, no to spustí v partnerovi nedôveru, strach a ďalšie emócie, z ktorých príde mnoho ďalších otázok a upodozrievaní.

Je to z dôvodu toho, že si nie sme istí samí sebou a svojím vzťahom. Ak by sme boli, tak rešpektujeme, že nám to nepovie, a asi ma na to dobrý dôvod a ďalej neriešime. No keďže väčšina partnerstiev by skončila práve upodozrievaním, je nám jednoduchšie zaklamať a povedať, niečo pravdepodobné, napríklad, zdržala ma šéfka. No potom je tá žena v napätí, aby sa partner od nikoho nedozvedel, že bola na káve. Takto si vytvárame zbytočne ďalšie tlaky na seba a musíme si dávať pozor, aby sme si zapamätali, v čom a kedy sme klamali.

Nemalá súčasť je aj zodpovednosť, a to z oboch strán. Pokiaľ sme tí, ktorí klamú, sme zodpovední za naše rozhodnutie klamať, a taktiež sme zodpovední za to, že nebola odkomunikovaná pravda. Na druhej strane, ak chceme žiť v pravde, musíme si byť vedomí zodpovednosti za svoje otázky, a že sa budeme musieť vysporiadať s odpoveďou, nakoľko môže byť veľmi bolestivá, pretože nemusí spĺňať naše očakávania. Je správne komunikovať pravdu a možno je dobré niekedy upozorniť, či si je dotyčný vedomý toho, čo sa pýta, a že dostane pravdivú odpoveď. Niektoré veci, ktoré nie sme pripravení počuť, je lepšie nevedieť.

„Hlavný dôvod“ klamstiev je zjednodušiť si život a ochrániť svojich blízkych, no v skutočnosti si ho zjednodušíme len na moment a skomplikujeme dlhodobo. Tým, že chránime svojich blízkych, tak im nedávame možnosť čeliť pravde a svojim skúškam, a tým ich okrádame o ich posun a vlastné rozhodnutia. Keď sa na to pozrieme hlbšie, tak skutočný dôvod nie je ochrániť blízkych ani zjednodušiť si život, ale strach čeliť danej situácii, tu a teraz, a strach z následkov.

Vystúpme zo zóny komfortu, postavme sa svojim strachom a pravde, a začnime žiť pravdivý život, ktorý sa neskrýva za klamstvami a pretvárkou. Zistíme, že je omnoho krajší a intenzívnejší ako ten „bezpečný a jednoduchší.“
Miroslav Haranta

Autor je terapeut. Viac o ňom nájdete na https://haranta.sk/

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.