Zabudli sme, aké je zdravé sa spolu rozprávať

Autorka článku: Andrea Hinková – Tarová

Renáta Názlerová. Mnohí ju poznáte zo Súdnej siene ako prísnu advokátku alebo prokurátorku. Žena, ktorá vôbec nemá „depky“ z nejakých kilogramov navyše, je aj úspešná spisovateľka a majiteľka úspešnej mediátorskej a vzdelávacej agentúry.

Keď sa na vás človek pozerá, ako bránite spravodlivosť v Súdnej sieni, ide z vás strach. To je rola, aká ste v súkromí?
Často sa stretávam s názorom, že som úplne iná v televízií, ako v súkromí. Ešte na začiatku, kým nebolo zrejmé, že mám rodinu, boli ľudia prekvapení z toho, ako môže mať človek s takou razanciou, konfliktnosťou a dôraznosťou rodinu. Hovorili si, že kto už by s ňou chcel žiť! To je ale televízia a štylizácia, aj keď nehovorím, že by som nemala v sebe schopnosť bojovať za spravodlivosť. Naopak, robím to od detstva.

Cítim, že každý na tomto svete si má vďaka svojim schopnostiam nájsť svoje miesto. A keďže u mňa sú to komunikácia, schopnosť rýchlo chápať veci, vedieť sa vynájsť, vyjadriť a pomenovať veci pravým menom, vybrala som si a vyštudovala  žurnalistiku, pretože to je moja misia v tomto živote.

Čo ma k vám doviedlo je kniha Návod na obsluhu dieťaťa. Najprv som si myslela, že ide zase o nejaké múdre rady o tom, ako vychovávať dieťa, no keď som ju začala čítať, nevedela som od nej odísť. Ešte predtým vyšiel Návod na obsluhu lásky, ktorá je o partnerských vzťahoch a vypredala sa za tri mesiace. Návod na obsluhu dieťaťa rieši vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Obidvoma návodmi nás sprevádza postava psychologičky Tamary, ktorá okrem svojich klientov rieši aj svoj, najmä milostný život. Dotýkate sa aj pomerne citlivých tém.  Dvaja milenci Tamary sú Arabi. Prostredníctvom nich ukazujete arabský svet a jeho zvyky, takže sa čitateľ môže s touto kultúrou zoznámiť aj inak, ako cez nešťastné udalosti, ktoré trápia celý svet…
Arabský svet som si vybrala z praktických dôvodov. Nepíšem fikciu, ale realitu. A keďže mám arabské krajiny pomerne dosť scestované, táto mentalita mi nie je cudzia. Navyše dnes žijeme dobu, kedy máme z arabského sveta a moslimskej kultúry strach, takže som si povedala, že toto je možno vhodná príležitosť ukázať veci, ktoré sa mi na nich páčia a tiež odstrániť bariéru a hysterizáciu, ktorú pomerne masívne produkujeme.

Silným odkazom je aj samotná postava a zmýšľanie hlavnej hrdinky. Má niekoľko kilogramov navyše a je pritom zdravo sebavedomá.
Pointa príbehu je v tom, že je v ňom aj edukačná vložka. Tie praktické veci, ktoré psychologička Tamara radí aj skutočne platia. V danom čase, za súčasnej legislatívy a štruktúry vládnej organizácie štátu. Jej postavu som stvorila na svoj obraz, psychologička Tamara reálne existuje, ale vyzerá inak, má iný život.

Ja som jej prepožičala určité svoje vlastnosti, pretože je už toľko krásnych a inteligentných hrdiniek, že je načase, aby bola moja hrdinka úplne iná. Je to žena z mäsa a kostí a najmä z mäsa. Presne taká, aká je väčšina žien. Keď som študovala žurnalistiku, profesori nám hovorili, že nato, aby človek napísal do redakcie, musí sa ho príbeh dotknúť. Teda okrem chronických čitateľov. A ohlasy, ktoré mi prišli, boli o príbehu, ale aj o tom, že sa čitateľky stotožnili s hrdinkou. To ma dojalo, lebo som jej dala veľa svojich pocitov z čias, keď som bola slobodná a mala som pochybnosti o tom, či som alebo nie som príťažlivá pre druhé pohlavie. Dala som jej všetky tieto vlastnosti a tiež sebavedomie a sebaistotu, ktorú by žena mala mať bez ohľadu nato, ako vyzerá a čo v živote robí. Lebo to nie je podstatné.

Dôležité nie je, čo robíme, ale ako to robíme. To je tiež jeden z veľmi častých omylov, ktorých sa dopúšťame, keď si myslíme, že práca upratovačky je menej hodnotná ako práca chirurga. A toto som preniesla do tej postavy a môžem spomenúť jednu pani psychologičku, ktorá mi písala, že má veľmi nešťastné manželstvo, lebo jej manžel vyčíta kilogramy navyše po dvoch deťoch. Bola veľmi frustrovaná a po prečítaní knihy odchádzala do práce v šatách, namaľovaná, na opätkoch, s tým, že chce byť za peknú a aj taká bude.

Svet nám nastavuje ideály krásy, ktoré v reále ani neexistujú. A tu zrazu príde Tamara a je z mäsa a kostí.
A preto som túto knihu nazvala, že je zdravo motivačná. Nie klasicky motivačná, lebo tá oblasť je trochu sektárska. Príde mi umelá, nereálna, pretože tvrdiť, že niečo môžem dosiahnuť, keď to budem veľmi chcieť je síce pravda, ale len čiastočne. Takže som nazvala moje knihy zdravo motivačné v tom zmysle, že tú motiváciu tam každý môže nájsť sám pre seba, ale nejde o vymývanie mozgov ani americkú extrémnu pozitivitu, z ktorej sa človeku vyhadzujú vyrážky.

Keď človek chce nájsť lásku a šťastie, musí mať rád sám seba. Ako definujete šťastie?
Pri takzvaných veľkých ženách sa stretávam aj s extrémom, že sú tak preexponované vo svojom správaní, obliekaní, vystupovaní a tvrdení koľko majú nápadníkov a že sú šťastné také, aké sú, že to až nie je prirodzené. Je to len náplasť na niečo. Preto som sa snažila aj vysvetliť, ako veľmi je v živote dôležitá rovnováha.

Všetko by malo mať svoju mieru a byť niečím vyvážené. Kto je šťastný úplne je buď trvalo zatvorený v Tibete v kláštore, alebo je na omamných látkach. Nedá sa byť sústavne šťastný. Aj byť stále nešťastní je patologické a treba sa pozrieť na príčinu. Zdravá sínusoida je ako krivka na EKG. Kým robí výkyvy, hore – dole, je všetko v poriadku. Keď budete mať rovnú čiaru, máte problém.

Televízie diktujú krásny až vyumelkovaný vzhľad, peroxidové vlasy, postavu modelky a zrazu ste tam prišli vy a spôsobili revolúciu. Čím to je?
Myslím si, že to bolo dané formátom Súdnej siene, ktorý nebazíroval na tom, ako človek vyzerá, ale preferencia bola postavená na určitej intelektuálnej, vedomostnej a skúsenostnej výbave. Potom, keď už v televízií videli, že aj človek, ktorý nespĺňa celkom tie naše televízne štandardy, vie si získať popularitu a byť pre ľudí zaujímavý, boli odvážnejší a pracovali so mnou ako so svojim materiálom. Nerozumiem však tomu, prečo sme sa dostali do tejto roviny.

Chápem a je štatisticky dokázané, že muži sa o 30 % viac pozerajú na program, kde je pekná žena. To je ale možno program o varení, počasí, ale rozhodne nie publicistický formát, kde je dôležitejší intelekt. Človek musí mať pochopiteľne určitú úroveň, ale ako novinárka si stále myslím, že na obrazovku majú ísť ľudia, ktorí majú v prvom rade v hlave. Až potom je namieste klásť si otázku, ako ten človek vyzerá a navyše pri súčasných možnostiach môže dobre vyzerať hocikto. Je to otázka šikovných vizážistov a stylistov, ktorí za pozerateľného urobia kohokoľvek.

Vediete mediátorskú firmu, tieto služby boli dokonca aj propagované prostredníctvom seriálu Ochrancovia. Využívajú ľudia túto službu, alebo stále idú priamo rovno na súd?
My máme mediáciu na Slovensku 11 rok, a pravda je, že sa trochu míňa svojmu cieľu nakoľko, kto má peniaze si zoberie právnika a kto ich nemá, ide za mediátorom. Mediácia je lacnejšia, rýchlejšia a diskrétnejšia. Práce v tejto oblasti máme dosť, čomu vďačím aj za televíznu publicitu. Najčastejšie riešime mediáciu z oblasti rodinného práca, čo je veľmi citlivá záležitosť. Ľudia sa delia o majetky po rozvode a pred rozvodom sa partneri dohadujú o starostlivosti o deti.

Druhou najväčšou oblasťou, ktorú riešime, sú spory medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Vyhodiť dnes niekoho na ulicu zo dňa na deň je v podstate jednoduchý proces, ale ľudia našťastie vedia, že sa majú brániť a majú veci namietať, robiť určité úkony písomne a nie medzi štyrmi očami.

Vediete aj semináre pre firmy i ľudí. Niektorí ľudia sa snažia problémy doma riešiť útekom do práce a môže to byť aj naopak. Ako je možné dostať obidve sféry do rovnováhy?
Jedna z vecí, ktorú na školeniach učím je rovnováha medzi súkromným a pracovným životom. Potrebujeme byť šťastní alebo aspoň uspokojení v rámci svojho súkromného života a potrebujeme tiež satisfakciu a pocit sebauplatnenia v pracovnom živote. A keď dlhodobo jedno alebo druhé nefunguje, tak môže istý čas tá časť, ktorá funguje potiahnuť druhú časť. Keď ale obidve oblasti dlhodobo nefungujú, tak človek skončí u psychiatra.

A aj keď jedna sféra dlhodobo nefunguje, začne ju človek časom prenášať do druhej sféry. Prenáša si problémy z práce do rodiny alebo z rodiny do práce. Problémy človeka vyčerpávajú, najmä neriešené. 10 % vecí môže časom vyšumieť, ale 90 % problémov musí človek vyriešiť.

Muži a ženy a ich odlišný spôsob myslenia je téma tém. Ako s ňou pracujete, čo ľudí učíte?
Na seminári o rodovej komunikácií sa zameriavame na to, prečo si ženy myslia, že im muži nerozumejú a naopak. Prečo sú tie dva spôsoby komunikácie odlišné a aké sú mosty, ktoré môžeme vytvoriť, aby sme spolu vychádzali. Tieto školenia majú obrovský úspech, a je výborné, ak sú zmiešané skupiny, aby vzájomne pochopili, kde robia chyby.

Poviem to veľmi zjednodušene. Všetko je ukryté v mozgu. Je to fyziologická záležitosť a nemá to nič spoločné s tým, akí sme. Mužský mozog má dve hemisféry, ktoré sú síce poprepájané, ale nie tak husto, a nie tak extrémne, ako ženský mozog. Jedna polovica mozgu je racionalita, druhá iracionalita. Ženy ich majú poprepájané, preto majú tendenciu brať široký kontext, do racionálnych argumentov zapájať iracionálne argumenty a naopak. Muž pracuje buď s pravou alebo ľavou polovicou mozgu. Z tohto dôvodu dokáže byť vecný a konštruktívny. Tá polovica mozgu, ktorá má na starosti emócie v tej chvíli spí. To sa prejavuje pri rôznych stránkach života. Napríklad žena potrebuje o probléme rozprávať, aby ho vyriešila. Muž o probléme rozpráva až potom, keď ho už vyriešil.

Zoberme si príklad, že sa v rodine stane nejaká tragédia. Žena o tom potrebuje hovoriť, muž sa uzatvorí do seba. Žena má pocit, že s ňou nezdieľa jej smútok a nepomáha jej. Jeho vnútorné prežívanie je však také isté, akurát o tom nevie a nepotrebuje hovoriť. V momente, keď to má vyriešené, príde za ženou a porozpráva sa s ňou. To sú tie momenty, ktoré sa často prejavujú v každodennom živote a ženy rozčuľujú. A muži majú pocit, že všetko zveličujú.

Mala som krásny príklad na jednom školení, kde mi pani hovorila, že ju jej muž irituje, pretože keď prišla z roboty s veľkým problémom a začala mu ho rozprávať, nenechal ju dopovedať a v polovici jej povedal riešenie. Ona sa však ohradila, že nechce riešenie, ale mu to povedať. Teraz som vám predostrela len instantnú podobu tohto semináru a musím skonštatovať, že komunikácia je obrovským problémom súčasnej doby. Zabudli sme sa rozprávať a zabudli sme na to, aké je to zdravé sa spolu rozprávať. Verbalizovaním pocitov s nimi robíme poriadok a človek, keď zdieľa, zistí, že s tým problémom nie je sám a možno si vypočuje aj iný názor, ktorý mu pomôže sa na vec pozrieť inak. Na školeniach sa presviedčam aj o tom, aké veľmi je dôležité vedieť sa rozprávať v rámci rodiny nielen o bežných veciach. Rodina by si mala nájsť čas aj na hlbšie rozhovory.

Deti by mali prichádzať za rodičmi zo svojimi pocitmi, rodičia by mali deťom úprimne povedať, aké majú starosti, aby pochopili o čom je dospelý svet. Dnes vyrastá generácia odtrhnutá od reality. Dnešní 27 – 28 roční ľudia sú doma pri rodičoch, nevedia nadväzovať zdravé vzťahy, keď ich aj nadviažu, nechcú manželstvo, záväzky, deti. Celé je to zvláštne nastavené, ale zrejme ide o evolučnú etapu, ktorou musíme prejsť.

To je tiež otázka, nad ktorou sa zamýšľajú mnohí ľudia. Kam smeruje dnešná mladá generácia? Mnohí z nich sedia za počítačmi, nepoznajú zodpovednosť a akoby mali pocit, že aj keď sú dospelí, môžu si len užívať a rodičia všetko zaplatia…
V roku 2000 vznikla iniciatíva na základe ktorej sa rôzni filozofovia začali zamýšľať nad tým, kam smerujeme a čo nás čaká. Ústredná myšlienka ich záverov spočíva v tom, že ľudstvo má najväčšie objavy za sebou. Tretie tisícročie a sme na jeho začiatku bude v znamení komunikácie.

Najväčšie objavy budeme teraz robiť v oblasti komunikácie. Budeme sa učiť chápať hlbšie a širšom význame, pracovať s myšlienkami, a ich zdieľaním. Tieto teórie podporujú aj všetky komunikačné prostriedky, ktoré v súčasnosti zažívajú rozmach. Najmä interpersonálna komunikácia tak naberie nové, iné a predpokladám zdravšie dimenzie. Naučíme sa viac pracovať s nemateriálnou stránkou osobnosti človeka. Tak ako sme prežili etapu, kedy boli materializmus a racionalita  jediné správne prístupy k životu, teraz sa to mení a duchovno začne naberať stále viac na význame.

Prechádzame hlbokou transformáciou, len to nevidíme. O 50, 100, 200 rokov budú antropológovia hodnotiť toto obdobie ako obdobie sťahovania národov, hlbokých evolučných zmien a takisto skonštatujú, že sme prešli veľmi silnou transformáciou. Dokonca mám aj silnú až kacírsku myšlienku, že tak ako ľudstvo prechádzalo rôznymi etapami epidémií, tak dnes máme epidémiu sociálnej patológie, nezručnosti, nepochopenia, netolerancie, nepočúvania, nelásky a podobne. To je súčasť transformácie. Momentálne sa nachádzame v seizmickej fáze, kedy sa všetko otriasa a budeme vytvárať novú etapu.

Máte veľmi veľa aktivít a extrémne pracovné nasadenie. Ako relaxujete?
S relaxom na tom nie som celkom tak, ako by to malo byť. Aj preto musím cestovať. Keď som doma, neoddychujem. Aj tam mám svoju pracovňu, takže v práci sa venujem podnikaniu a doma tvorivej činnosti. Keď neodcestujem z domu, prácu nosím zo sebou. Teraz v lete je mojim relaxom jazero pri ktorom bývam, pretože rada plávam. Veľmi rada mám pobyt v cudzine, ale sama. A to preto, aby moja duša a rozum mohli relaxovať. Aby boli v pokoji, dostali nové impulzy, vnemy na premýšľanie a fakt sa vyčistili, čo to dá. Rada som aj vtedy, keď nemusím rozprávať. Tým, že rozprávam od rána do večera, keď som v cudzine, nemusím. Konfrontujem sa s cudzími kultúrami, spôsobmi života, rada pozorujem ľudí. Mojim veľkým potešením je sadnúť si do ústrania, aby som videla, ale nebola videná, popíjam drink a pozerám sa po ľuďoch. Tým, že učím aj neverbálnu komunikáciu, je veľmi poučné sledovať aj iné národy a kultúry a reč ich tela.

Váš manžel je asi veľmi tolerantný, keďže vás často asi nevidí doma.
Často je so mnou. Pomáha mi, pretože si uvedomuje, že moje pracovné nasadenie je mimoriadne. Keď sa napríklad presúvam z miesta na miesto, tak šoféruje, aj keď toto je jedna z foriem môjho relaxu. Tento čas však radšej využijem na to, že si chvíľu pospím a môžem ďalej pokračovať. U nás funguje veľmi silná symbióza a rodinná podpora. To je pre mňa to najdôležitejšie.

Keď som študovala, považovala som za dôležité, aby som robila správne veci a pomáhala spoločnosti a spravodlivosti. Dnes ma to neopustilo, ale ťažisko toho, na čom mi veľmi záleží je rodina. Niekedy premýšľam nad tým, či existuje nejaký univerzálny zmysel života na základe ktorého by sme si mohli povedať, prečo sme tu.

Prišla som na to, že je to láska. Viem, že to môže vyznieť ako veľké klišé ale keď si uvedomím, koľko dobra môže človek vyprodukovať tým, že je k niekomu dobrý, úprimný, prajný…, zistila som že sme tu preto, aby sme do životného metafyzického prostredia produkovali dobrú energiu. Môžeme sa nahnevať, mať konflikt či nedorozumenie, ale všetko sa dá vyriešiť veľmi rýchlo, keď človek dodrží určité zásady a nad všetko postaví najvyšší princíp, ktorým je láska.

Andrea Hinková – Tarová

Takýto a ďalšie skvelé články nájdete aj v časopise Harmonia.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *