Jedna múdrosť hovorí, že charakter človeka sa meria skutkami, ktoré urobí pre druhých. A niekedy môžeme urobiť radosť aj tak, že o tom ani hneď nevieme. Len si to uvedomíme a negatívnu emóciu premeníme na pozitívnu skúsenosť. Dá sa to aj natrénovať a vtedy si zmenu nálady privedieme skôr a vedome.
Mala som ísť s mužom na balet. Jemu sa evidentne nechcelo ísť, čo mi priamo nepovedal, ale vymyslel, že si ideme cez víkend oddýchnuť aj s malým synom do aquaparku. Cez ten víkend však bol balet. Dostala som sa tak do situácie, kedy museli ísť moje záujmy bokom a na pleciach mi pristála výzva, nájsť riešenie. Bola som z celej situácie rozhodená, lístky som nakoniec dala manželovej mame, nás som pobalila a vyrazili sme.
Moja nie dobrá nálada narazila na zrkadlo hneď na recepcii. Vystresovaná recepčná nevedela, kde je sever, čo zaklincovala tým, že nás poslala na iné poschodie, než na to, na ktorom sa nachádzala naša izba. Mojej nálade to vôbec nepridalo a mrzutosť som už nedokázala maskovať. A to, že nás poslala na iné poschodie i pripomenulo, že by som mala spomaliť, čo však zatiaľ pri mojich aktivitách nie celkom dobre ovládam. A presne v tom čase som bola navyše v obklopení dvoch uzávierok, takže o pomalšom tempe nemohlo byť ani reči.
Aby som nepreniesla svoju zlú náladu na svojich blízkych, stiahla som sa do ticha a sama do seba. Premýšľala som, čo mi tieto situácie chcú ukázať. Nie je totiž dôležitá situácia, ale náš postoj k nej. A všetko sa nám deje pre niečo.
Recepčnej nemôžem vytknúť nič, pretože mi len nastavila zrkadlo. Bola som v strese a ona mi ukázala v akom. Nedokázala som ale pochopiť svoju namrzenosť za to, že som tu a nie tam, kde som chcela byť. Žeby pracovalo moje ego, ktoré nedokázalo spracovať, že som sa musela prispôsobiť? Nemusela. V živote predsa máme na výber a ja som mohla povedať, že nejdem. Čiže to bolo moje rozhodnutie ísť. Asi som len bola smutná preto, že som sa na to predstavenie tešila.
Keď som opustila svoj dialóg samej so sebou, zbadala som šťastné oči môjho syna, ktorý sa nevedel nabažiť vody a šantenia v nej. Usúdila som, že všetko je tak, ako má byť. A neskoro večer volala mužova mama a podľa jej slov, bolo Labutie jazero zážitkom na celý život.
Urobila som teda šťastných minimálne dvoch ľudí a preto som šťastná aj ja.
Aké som si z toho zobrala ponaučenie? Nie vždy veci vyjdú, tak, ako si ich naplánujeme, avšak mali by sme na každej situácii hľadať to pozitívne. Tak sa nám nebudú ukladať negatívne emócie (napríklad krivdy), ktoré by mohli vyústiť až napríklad do psychickej poruchy. Lebo depresia je choroba vôle. Vôle odpustiť, hľadať cesty, a starať sa o naše duševné zdravie.
Ak si myslíte, že som týmto rozhodnutím potlačila svoju sebalásku a sebahodnotu, necítim to tak. Ten týždeň som mala tak veľa povinností, že mi prišlo veľmi vhod, že niekto rozhodol za mňa a ja som sa mohla nechať viesť. Niekde vo svojom vnútri som vedela, že to tak bude najlepšie.
Navyše.
Prijatie neznamená slabosť ani pasivitu. Prijať dané okolnosti je ako byť fyzikom, ktorý akceptuje skutočné hodnoty gravitácie a na základe toho robí svoje výpočty. Akékoľvek iné výpočty podľa odlišných hodnôt by mohli byť tragické. Okrem toho pri prijímaní situácií takej, aká je, sa učíme žiť tu a teraz a snažiť sa z toho pochopiť, ako môžeme dosiahnuť svoj cieľ. Nemusíme súhlasiť s ľuďmi, situáciami, postojmi, zároveň však dokážeme prijať objektívnu skutočnosť takú, aká je.
Nie vždy ide život tak ako chceme. Je úplne normálne, že sa ocitneme aj v situáciách, v ktorých byť nechceme. Lenže, čo nám pomôže, keď sa budeme rozčuľovať a rozsievať všade naokolo zlú náladu? Škodíme tým najmä sami sebe. A prijatie sa dá naučiť. Mojou osvedčenou metódou je nehodnotiace pozorovanie. Je to metóda na základe ktorej sledujete vlastnú myseľ a nič nehodnotíte, neposudzujete. Len pozorujete svoje vlastné myšlienky a necháte ich byť (to bol ten čas, kedy som odišla, aby som mohla byť sama so sebou). No a samozrejmá je vďačnosť. To je už pre mňa veľká samozrejmosť, mantra, bez ktorej by som nezaspala. Vždy pred spánkom ďakujem za daný deň. Za zdravie svoje a svojich detí, za lásku, ktorú dávam aj dostávam, za poučenie, ktoré mi daný deň dal, za hojnosť……
Andrea Hinková – Tarová
