Raj, ktorý ma naučil, čo je v živote dôležité

0
2

Veronika SAVARIJOVÁ sa narodila v Košiciach, je lekárka a momentálne žije v Prahe. V roku 2012 jej vyšla prvotina Neskromná nádej. Keď na Haiti padá dážď je jej druhou knihou, ktorú napísala po niekoľkomesačnej lekárskej misii na tomto exotickom ostrove. Veronika sa vo voľnom čase okrem písaniu venuje cvičeniutchaj-či čchüan a štúdiu tradičnej čínskej medicíny…

Po Neskromnej nádeji ti vyšla druhá kniha – veľmi atraktívna s názvom Keď na Haiti padá dážď, ktorá sa odohráva v exotike – na ostrove. Si lekárka, bola si tam na lekárskej misii. Je to kniha o osudoch domorodcov, či ide o román, ktorý sa odohráva na tomto ostrove?
Ide o príbeh ľudí, ktorým sa vďaka vzájomnému stretnutiu zmení život a jeho veľká časť sa odohráva v Haiti – na mieste, kde som strávila niekoľko mesiacov na misii i ja sama. A hoci sa nejedná o autobiografický príbeh, miesta, situácie a problémy, ktoré hlavní hrdinovia na ostrove prežívajú, sa vo väčšine prípadov stali mne. Rovnako ako ich meniace sa názory na rozvojovú krajinu a to, čo si z nej odniesli. Dokonca aj ľudia, ktorých stretávajú, sú skutoční.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Čím ťa Haiti prekvapilo, šokovalo?
Každý deň na misii bol pre mňa prekvapením! Pobývala som na okraji menšieho mesta Jacmel na juhu Haiti a všetko bolo iné, ako som dovtedy zažila. Jedla som prevažne ryžu s fazuľou a kokosovou šťavou, mala som obmedzený zdroj tečúcej (nepitnej) vody, elektrina fungovala pár hodín denne a okolo kliniky sa hemžila miestna komunita ľudí, ktorí odo mňa neustále pýtali peniaze. Tam, kde som žila, bolo veľa iba prírodných ciest a odpadky číhali na každom rohu. Videla som chudobných a chorých ľudí, ktorí spali vo vlhkých chatrčiach bez postele a pitnej vody. Na druhej strane sa v kopcoch týčili haciendy. Do ambulancie chodili nahé deti plné parazitov, ale aj ženy, ktoré užívali antikoncepciu a ukazovali mi krásne namaľované nechty. Hoci tých bolo pomenej, aj tak sa môj život náhle odvíjal v samých extrémoch. No čím dlhšie som tam bola, tým radšej som trávila čas medzi chudobnejšími, a teda v komunite okolo misie. Navštívila som aj ľudí žijúcich v horách a počúvala o častiach Haiti, kam nevedie takmer žiadna cesta. Postupne mi chaos tejto krajiny začal pripadať ako raj, ktorý ma učil, čo je v živote dôležité. Cítila som sa slobodná a plná sily, aj napriek tomu, že okolo mňa bola bieda a strach… Nebolo to len Haiti, ktoré ma neustále prekvapovalo, ale aj moje pocity, ktoré sa pod jeho vplyvom menili.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rada cestuješ, ale si známa aj tým, že sa veľmi orientuješ na východ, k áziskej kultúre, filozofii, športu… Inklinuješ k čínskej medicíne… Prečo? Čo ťa k tomu viedlo, prípadne kto?
Už počas štúdia na lekárskej fakulte som stále častejšie stretávala ľudí, ktorí sa vyliečili vďaka alternatívnym postupom liečby. A tým nemám na mysli len čínsku medicínu, ale aj napríklad ajurvédu či homeopatiu. Keď som už začala pracovať ako lekárka, môj pocit, že neexistuje len jediná správna odpoveď, sa začal zintenzívňovať. Mala som šťastie na skvelých ľudí, ktorí mi ukázali, že nie je jedno, akým spôsobom žijeme. Chcela som vedieť viac. Začala som cvičiť tchaj-ťi čchüan, ktoré ma zbavilo nielen dlhoročných bolestí chrbtice, ale ma aj priviedlo k tradičnej čínskej medicíne a v podstate k úplne inému životu.

Čím ťa dostala čínska medicína a kde vidíš jej význam? Myslíš si, že je vo svete docenená?
Dostala ma svojím dokonale prepracovaným systémom, ktorý funguje už tisíce rokov. Je to úplne iná medicína, ktorá nezahŕňa len akupunktúru a bylinky, ale aj iný životný štýl. Vníma človeka ako celok, rešpektuje zákony prírody a konštitúciu každého človeka. Navyše, súhlasím s mnohými jej názormi, ako je napríklad to, že nie je normálne pracovať osem hodín denne. J Žiaľ, veľa ľudí si toto základné pravidlo nemôže dovoliť. Ja som sa rozhodla nakuknúť do jej tajov a uvidím, kam ma nakoniec dovedie. Teším sa, že princípy tradičnej čínskej medicíny sa vo svete berú vážnejšie každým dňom a začínajú spolupracovať so západnou medicínou. Som si istá, že raz to príde aj k nám. Ale bude zrejme trvať ešte dlho, kým si pacient bude môcť vybrať, či chce byť liečený západnou medicínou alebo čínskou (ako je to napríklad v Číne). Nie je to však len problém v legislatíve, ale aj v nedostatočne prepracovanom vzdelávaní a v nízkom počte kvalitných terapeutov.

Ktoré knihy ťa v živote zásadne ovplyvnili?
Trilógia Hovory s Bohom od Nealea Donalda Walscha. Táto výnimočná séria mi poskytla nielen odpovede na mnohé otázky, ale aj zmenila môj pohľad na okolnosti, ktoré ma neustále sprevádzajú. Odporúčala by som ju každému, kto hľadá v živote skutočné šťastie. Ďalšou vzácnou knihou pre mňa bola Umelcova cesta od Julie Cameronovej, ktorá jednoduchým spôsobom popísala návod, ako aplikovať v živote viac kreativity. Čerpám z nej silu a nápady na každý deň. 

Čo čítaš momentálne?
Fantasy príbeh Half Bad – Polozlý. Veľmi sa mi páči autorkin neobvyklý štýl písania v druhej osobe a ľahkosť celého príbehu. Je to naozaj jedinečná kniha. Človek s ňou prežije mnoho zaujímavých chvíľ, pretože sa vďaka hlavným hrdinom ocitne v úplne inom svete. Už dávno sa mi nestalo, žeby som kvôli knihe zabudla vystúpiť na správnej autobusovej zastávke… (úsmev) Okrem toho, keďže sa snažím neustále vzdelávať, pravidelne čítam odborné knihy či už v duchu západnej, alebo alternatívnej medicíny.

Žiješ a pracuješ v Prahe. Ako sa ti tam páči, kam rada chodievaš…?
Na Prahe ma fascinuje jej rozmanitosť a neobmedzené možnosti. Dokážem tam nájsť všetko, čo potrebujem, a navštíviť, čokoľvek mi príde na um. Praha je ohromne tvorivá! Rada navštevujem hlavne jej odľahlé časti a mestské lesoparky, aby som si oddýchla od návalu turistov. Nezanevrela som však ani na centrum, kde občas zavítam a nasávam atmosféru stretu rôznych národností… Rada trávim čas aj v umeleckých kaviarničkách, ktoré sú pre Prahu typické. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nechýbajú ti rodné Košice?
Chýbajú, pretože Košice sú svojské mesto a nie je v nich tak veľa ľahostajnosti ako vo veľkomestách. Sú živé a moderné, ale zároveň tradičné a často veľmi pokojné. Pre dynamickú osobnosť ako ja však môžu byť občas zväzujúce. No vždy sa do nich rada vraciam a nevylučujem, že tam raz budem žiť natrvalo. 

 

 

 

 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.