Ste stále šťastní alebo nešťastní? Navštívte psychiatra.

0

Keď je človek stále nešťastný, väčšinou po čase vyhľadá odbornú pomoc. Dnešná medicína už pozná veľa diagnóz a k dispozícií je pomerne široká škála liekov. Ako ale liečiť ľudí, ktorí sú stále šťastní?

Poznáte ich celkom jednoducho. Keď náhodou nemáte dobrú náladu, majú poruke desiatky až stovky citátov a poučiek a majú načítaných fakt veľa kníh, ktoré spadajú do kategórie ezoterika alebo motivácia. Ak sa vám podarí ich tak po pol hodine zastaviť a vypýtať si konkrétny návod ako na to, stratia reč, alebo sa snažia vytiahnuť ďalšie prečítané múdra.

Vieš, musíš stále myslieť pozitívne, prebúdzať sa a zaspávať s technikou Hóponono, pravidelne si čistiť čakry, nesmieš byť nahnevaná, lebo Vesmír to vidí a čo mu vysielaš, to ti vracia…..

KLIŠÉ, KLIŠÉ, KLIŠÉ

Keď som ešte bola veľmi mladá, teda asi pred 20 rokmi, pozval ma kamarát na výlet do Prahy. Tešila som sa na príjemne strávený deň v stovežatej, keď mi v aute už dosť ďaleko od Bratislavy oznámil, že ešte musí niekde ísť. Na nejakú konferenciu. A môžem ísť s ním. Nič bližšie mi nepovedal a ja som sa nepýtala. Mal to byť výlet, tak som bola mierne zaskočená, že je všetko inak. Prišli sme na miesto konania konferencie, vošli do sály a tam asi 200 pološialených ľudí niečo vykrikovalo, objímali sa a na pódiu stal samozvaný Ježiš, ktorý mal plné ústa amerických žvástov o tom, ako všetko ide a všetci budú milionári.

Nepamätám si už presne na svoje pocity, ale takto nejako vyzerá sekta. Zblbnúť ľudí, vymyť im mozgy a predať!!!! Utekala som do auta a čakala na kamaráta. Asi 3 hodiny. Potom sa objavil s asi 5 škatuľami neviem čoho a mne hlavou preblesla otázka, čo s tým asi bude robiť, keď ich doma má už plný byt. Namiesto nábytku má škatule s ničím.

Došli sme domov a viac som sa s ním nestretla. Viem názov spoločnosti, ale nepoviem vám ho. Len toľko, že bola možno jednou z prvých multi level marketingových firiem vo vtedajšom Československu a funguje dodnes. Navyše, s najväčšou pravdepodobnosťou takto fungujú aj ďalšie MLM firmy, lebo čo poznám ľudí, ktorí tomu prepadli, tak majú všade samé škatule.

Tento článok ale nemá byť o ľuďoch z MLM  – aj keď tu je premotivovaných ľudí najviac – takže sa im nedá vyhnúť. Nechcem sa nikoho dotknúť, mne proste tento systém podnikania, ktorého súčasťou je vymývanie mozgov, alebo inak extrémna pozitivita, nesedí a nechcem byť jeho súčasťou.

Nad čím sa ale zamýšľam, sú potláčané emócie týchto ľudí. Ja keď som nahnevaná, tak tú emóciu prežijem a vypustím. Možno je to tým, že si dokážem pomerne rýchlo situáciu tak rozanalyzovať, že mi ten potrebný nadhľad príde skôr. U mňa je skôr „prúser“, že sa dokážem naštvať skôr, ako sa situácia reálne stane. Moja intuícia je tak silná, že dokáže upozorniť na „hrozbu“ skôr, ako sa stane. A toto vôbec nie je o tom, že by som si niečo privolávala. 

Keď stretnete niekoho, kto vám ublížil, máte chuť mu vraziť a kričať na neho. Ja som v takomto prípade ticho, a radšej zmiznem. A to neviem, či je úplne správny prístup, lenže hystériu v povahe nemám, takže ju neprevádzkujem. Viem, všetci „duchovní“ by mi teraz povedali, že tá osoba je tam preto, aby som pustila hnev na ňu von. Ublížila mi na tom najcitlivejšom mieste a môj jediný spôsob, ako vypustiť hnev, je vyšklbať jej vlasy. 

Alebo sa vaše dieťa hrá na preliezkach a vy zrazu dostanete informáciu, že spadne. Je to predtucha alebo privolávanie. U mňa určite predtucha spojená so silným materinským citom.

Tento príklad som sem dala preto, že tí stále pozitívne naladení ľudia si k sebe nepúšťajú negatívne emócie. Nepracujú s nimi. Nevypúšťajú ich von ani si nedovolia ich spracovať. Niekedy je skutočne najväčším relaxom tresknúť niečo o zem! Myslíte, že to robia? Ale kdeže! Veď Vesmír sa pozerá. A oni skutočne menia všetko na pozitívne.

Bola som na jednom seminári. Teda absolvovala som ich niekoľko, ale toto bol úplne prvý. A hneď v úvode prednášajúci rozprával o tom, ako treba všetko negatívne obrátiť na pozitívne.

Vyhodia vás z roboty! SUPEEEEEER! Povedala som si ok, nie som lúzer, možno by ma toto niekde posunulo.

Opustil vás muž! SUPEEEEEEER. Ok, chlapov je dosť a ostatne, niekedy je lepšie žiť bez nich. Keď človek nehľadá a ani nechce, vtedy to obyčajne príde. Navyše, každá minca má na tejto zemi druhú stranu a toto ešte nebol ten pravý.

Tak s týmto som ešte ok.

Lenže potom prišla téma smrti najbližších a vysvetlenie, že už nebude otravovať a podobné kecy, mi prišli veľmi smutné.

Zomrela mi dcéra. Dávno. Stalo sa to dva dni po pôrode. Lekári ma nechali rodiť prirodzene a celé to bolo neprirodzené. Mala som predtuchu, že niečo nie je v poriadku, hovorila som im to, prosila som, plakala som….Nič. Až maličkú pridusili pupočnou šnúrou. Zomrela. Mám sa tešiť z toho, že som nemala právo si ju k sebe privinúť? Vychovať ju? Vidieť jej prvé kroky, počuť jej prvé slová, zažiť s ňou prvú lásku? Čo pozitívne mi dala táto situácia? Neviem nato prísť ani s odstupom času. A viete čo? Dovoľujem si nosiť vo svojom srdci smútok.

Takže. Je choré byť stále smutný a ak sa vám to deje, navštívte psychiatra. Dnes je to úplne normálne a dokonca aj v tej preexponovano pozitívnej Amerike má takmer každý svojho psychoanalytika a ten patrí ku statusu a postaveniu. A keď uvidíte niekoho stále šťastného, pošlite ho tam pre istotu tiež. Buď totiž fičí na nejakých omamných látkach, alebo nie je normálny. Mníchov v Tibete vynechajte, oni to majú v popise práce.

Lenže my žijeme v normálnom svete a zažívame rôzne zážitky. Pozitívne aj negatívne. A potrebujeme ich spracovať. Dovoľme teda svojim emóciám prejaviť sa. V opačnom prípade sa na vás budú nabaľovať, prenikať do vašich buniek a robiť paseku. Neuvoľnené emócie nielenže môžu raz vybuchnúť tak, že vás na tú psychiatriu odvezú, môže to byť ešte horšie. Nehovorím, že máte vybuchovať zlosťou, ja som odkukala správanie môjho malého syna. Keď niečo nevie spracovať, tak plače. Zobudí sa a niekedy plače. Zrejme mal sen, ktorý jeho maličká dušička nedokáže spracovať a ja ho nebrzdím. Som pri ňom, aby cítil istotu a on si cez plač spracováva svoje sny alebo zážitky. A tak to robím aj ja. Jediný rozdiel medzi nami je v tom, že on sa nepýta, kedy môže plakať, ja si situáciu „odložím“ a vyplačem sa vo vhodnej chvíli. Hovorí sa, že plač čistí dušu a ja viem, že sa po ňom človeku uľaví.

Našim cieľom v živote nie je byť stále šťastný ani nešťastný. Našim cieľom je naučiť sa transformovať negatívne myšlienky na pozitívne a dať priestor emóciám, aby mohli žiť a naplno sa prejavovať. A keď sa potrebujete niekedy vykričať alebo niečo hodiť o zem, urobte to! Minimálne sa vám uľaví.

Majte krásny život, usmievajte sa a plačte. A samozrejme vo vhodnej miere využívajte všetky možné dostupné techniky na upokojenie vašej duše. Či už meditáciu, Hóponono (táto technika je skvelá, sama ju používam a už som o nej písala), reiki, a vôbec, všetko, čo vám pomáha. Lebo človek je tým, čomu verí.

Len pozor  VŠETKO S MIEROU. A keď vám bude už veľmi zle, dajte si nejaké homeopatikum, veď aj lekári a vedci potvrdili, že placebo efekt a to dokonca aj pri chirurgických zákrokoch funguje perfektne.

Všetko je totiž v našej hlave.

A aby fungovala, musí byť normálna.

Andrea Hinková  – Tarová  

 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.