Vysáva z nás korona ľudskosť?

Hovorí sa, neobzeraj sa do minulosti, kráčaj vpred v ústrety svojej budúcnosti. Nie je to však úplne tak. Napríklad vo vzťahu. Ak si „neupracete“ chyby z predchádzajúceho vzťahu, v ďalšom sa vám to vráti a zopakujete si to znovu. Zažijete všetky tie problémy, ktoré ste v tom predchádzajúcom nepochopili a neopravili. A znovu, až kým si neuvedomíte, v čom a kde potrebujete vo svojom živote rásť.

Poučiť sa z minulosti sme sa mohli aj pri koronakríze. Aj keď nezvyknem politizovať, pravdou je, že kultúru národa reprezentujú jej najvyšší predstavitelia. Smerom von aj dnu (k svojim ľuďom). A naši politici dali „korone“ v lete dovolenku, aby sa nabití silnými emóciami mohli na jeseň opäť stretnúť a vymieňať si svoje názory, myšlienky a najmä vybičované emócie.

Španielska chrípka v rokoch 1918 – 1920 ukázala, že druhá vlna bola najhoršia a zabila aj najviac ľudí. Vírus totiž začal mutovať a bol agresívnejší. A na toto sme mohli byť pripravení a nedávať v lete republike dovolenku, ale udržiavať také nariadenia, aby sa na jeseň nemuselo zasa chaosiť a vypnúť takmer všetko. A v tomto chaose a ekonomickom úpadku, sú pri zatvorených divadlách našimi najtragikomickejšími zabávačmi najvyšší predstavitelia štátu. Ten povie to, ďalší nato usporiada tlačovú konferenciu, aby to emotívne vyvrátil, a ten zasa urobí „truc podnik“, aby ten mohol napísať na svoj profil na sociálnej sieti niečo pikantné a najmä ješitné – a tak to ide dokola.

Dôsledkom všetkých možných okolností a myslím, že aj nekultúrnosti nášho národa, je rozmáhajúca sa nenávisť, závisť a „hejt“. To ako sa správajú politici, sa prenáša na ľudí, ktorí do seba „kopú“, namiesto toho, aby sa v ťažkých časoch podporovali a držali spolu. Hovorí sa tomu aj zrkadlenie.  

V ťažkých časoch ľudia potrebujú podporu. A to cítia len od dôveryhodného človeka. Takéto však niet a tak ľudia sledujúc politickú tragikomédiu a ekonomický úpadok, dávajú svoj strach najavo všetkými možnými negatívnymi emóciami, aké len môžu byť. Akoby z nás korona vysávala ľudskosť a prajnosť.

Ťažko je mi písať o “dobrovoľne” povinnom testovaní. Tu sa ľudia nezhodnú takmer v ničom a môžete mať akýkoľvek názor, ľudia sú rozdelení, spoločnosť je rozdelená – na dobrých a zlých a v mnohých prípadoch žiaľ aj stigmatizovaných. Lebo, aby starosta obce Žitavany Štefan Borkovič vyzval ľudí, ktorí sa nachádzajú v karanténe, aby označili svoj dom červenou stužkou už pripomína Dávidovú hviezdu počas fašizmu.

Ja som bola nedobrovoľne testovaná. Necítila som v tom kus dobrovoľnosti, naopak cítila som sa ponížená. A 1.11. na dušičky mi spolu s výterom z nosa, pošliapali po mojich základných ľudských právach. Demokracia zomrela. Cítila som sa ponížene. Nie pre testy.

Preto, ako sa k nám správajú najvyšší predstavitelia štátu!

Preto, ako s nami komunikujú. A tu mi nedá nepovedať, že ak niekto komunikovať nevie, nech neriadi štát.

Preto, ako v čase choroby pretekajú o svetové prvenstvo namiesto toho, aby chránili ľudí a áno aj ich ľudské práva.

Preto, že našu situáciu a celé testovanie si dali schváliť u nemeckej kancelárky Merkelovej, ktorá veľmi rada kývla nato, že Slovensko bude laboratórium.

Preto, že všetci ľudia sú podľa Matoviča a toho nafúkaného Naďa ovce a ako sa ukázalo áno, môžu si s nami robiť čo chcú.

Preto, že to nadradené správanie prezidentka nezatrhla.

Som smutná, hanbím sa, že som občianka SR.

Obávam sa, že stratená ľudskosť je horšie ako celý COVID. A ak ste spokojný s tým, čo sa deje, zaslúžite si túto vládu a zaslúžili ste si aj tú predtým vládu zlodejov. Vaše nároky sú na bode nula a keď ste spokojní s tým, ako sa správa štát, nikdy funkčný nebude.

Niečo nám korona vzala, iné dala. Minimálne posolstvo o tom, že ľudstvo musí niečo zmeniť. Svoj vzťah k prírode, ku konzumu, k nárokom na najvyšších predstaviteľov a najmä k ľudskosti.

Chcela by som vám napísať, aby ste zahodili starosti a užili si krásnu jeseň. A viete čo? Vždy existuje niečo, načo sa môžeme tešiť, čas môžeme využiť aj inak, ako naháňaním sa za kariérou a peniazmi. Ja som napríklad po rokoch zasa začala jazdiť na koni a chodím na kurz maľovania. Môžete tiež čítať, pozerať komédie, chodiť do lesa, tráviť čas so svojimi najbližšími – a možno niekde v tých malých radostiach, zistíte, že toľko vecí, koľko ste doteraz „potrebovali“ je vám na nič. Šťastie sú malé radosti. Len ich musíme nájsť v každej situácií. 

Šaty: Bonprix

Andrea Hinková – Tarová