Veľa sa hovorí o odpúšťaní. Že je to cesta k nášmu zdraviu. Podstata odpúšťania spočíva v tom vedieť odpustiť najmä sebe. Keď som robila rozhovor s Brandon Bays uvedomila som si veľa vecí. Bola som v tom čase na ceste transformácie. A teraz ponúkam rozhovor s touto úžasnou ženou aj vám.
Cesta nie je primárne o fyzickom uzdravení. To je druhotný produkt – vedľajší účinok, ku ktorému príde vďaka tomu, že sa emocionálna podstata, ktorá je spojená s niečím iným. S čím? To nám telo v procese ukáže.
V roku 1992 jej zistili nádor na maternici o veľkosti basketbalovej lopty. Nešla na operáciu, využila všetky svoje znalosti a silnú vieru v prírodnú medicínu a holistickú liečbu.
Využila všetko, čo vedela o výžive, fytoterapii, kineziológii, relaxáciách, riadených vizualizáciách, psychoneurologickej imunológii, neurolingvistickom programovaní, akupresúre a iridológii. A zašla ešte ďalej, aby si nielen vyliečila svoju chorobu, ale svoje poznatky aj posúvala ďalším ľuďom. Uzdravila sa čisto prírodnou cestou vďaka tomu, že našla psychickú príčinu nádoru a uvoľnila všetku potrebnú silu na liečbu v sebe.
The Journey® – Cesta sa v súčasnosti považuje za jednu z najúčinnejších alternatívnych metód liečenia tela, mysle a duše. Využíva sa už v 43 krajinách. Je uznávanou metódou, ktorú v Holandsku preplácajú zdravotné poisťovne, používajú ju lekári a psychológovia na celom svete, v centrách liečby rakoviny, závislostí, v centrách alternatívnej medicíny, vo väzniciach, vo firmách sa školí top-manažment, používa sa tiež v couchingu.
Cesta je pomerne jednoduchý návod, pomocou ktorého sa každý môže vydať na vlastnú cestu k uzdraveniu. Je návodom ako odkryť a vyliečiť bunkové spomienky, ktoré spôsobujú emocionálny a fyzický problém, a tým sa človek môže začať prirodzene uzdravovať. Dielo Brandon Bays ocenili významní svetoví učitelia ako napríklad Deepak Chopra a Dan Millman
O tom, prečo nežijeme svoj život, ale ho často len prežívame a tiež o tom, čo nám bráni plnohodnotne žiť a ako tento stav zmeniť, sme hovorili s Brandon Bays.
Odkiaľ ste čerpali zdroje, informácie, keď ste začali tvoriť metódu Cesta a zbavovať sa svojej choroby? Bolo to niečo ako svetlo zhora alebo išlo skôr o proces štúdia, poznávania, vnuknutia, napojenia sa na Univerzum?
Dr. Deepak Chopra zistil, že každý, kto zažil veľmi kritické ochorenie sa nejakým spôsobom otvoril do Univerza a dostal prístup k tomu, čo robiť. Nikto, ani D. Chopra však nikde nenapísal ako sa tam dostať znovu. Ja som mala veľa informácií z vedeckého prostredia, ale neexistovala metóda ako s týmito informáciami ďalej pracovať. V tej dobe som poznala NLP, špeciálne masáže, akupunktúru, hypnózu a mnohé ďalšie metódy. Toto všetko mi bolo známe a aj som to robila. Nevedela som však akým spôsobom mám ísť ďalej, tak som zavolala priateľke a povedala jej, že sa chcem rakoviny zbaviť sama a to prirodzeným spôsobom.
Priateľka mi povedala, že nikde na svete nikto nezvládol taký veľký nádor prirodzeným spôsobom. Odporučila mi však masérku, ku ktorej som sa objednala. Počas masáže vznikol proces Cesty. Stalo sa totiž to, že som začala cítiť jednotlivé emócie. Prišla prvá emócia, ktorá nebola pekná, pretože v nej bolo veľa strachu a nevedela som, čo s ňou mám robiť. Nakoniec som túto emóciu prijala a prešla do druhej, ktorú som takisto prijala. V procese Cesta sa to nazýva prechod emocionálnymi vrstvami. Keď som prešla do emócie, ktorá bola pre mňa kľúčová, prišlo absolútne odovzdanie.
Padla som na kolená a povedala, že už neviem ako ďalej. Vzdala som sa všetkého snaženia z hlavy. To je veľmi podstatné. Cítila som v tele emócie, ktoré myseľ pozorovala. Potom som si povedala, že kašlem na to, aby som tomu rozumela. Vzdala som sa a začala sa modliť za to, aby som bola nejako navedená. Spojila som sa so svojou dušou, s tým, kto v skutočnosti som. V momente ako som všetko pustila, nelipla na tom a nechala plávať analytickú hlavu, sa mi otvorila spomienka, ktorá spustila moju chorobu. Keď som sa do nej dostala, prišla myseľ, ktorá ju začala spochybňovať.
Ja noblesný terapeut, ktorá som akceptovala svoje ťažké detstvo, som sa s týmto problémom predsa už tisíckrát vysporiadala. Pritom, ako som riešila túto tému, chcela som sa jej zároveň zbaviť. A prišlo jediné slovo: Odpustenie. Tak som si povedala, že čo môžem stratiť tým, že odpustím? Pocit mieru, ktorý prišiel spolu s odpustením bol tak silný, že som v ňom zotrvala. Čo sa mi môže stať, keď odpustím ešte raz? A odpustila som všetkými spôsobmi, ktoré som poznala, a trénovala. A energia začala plynúť a pocítila som, že odpustenie je ukončené.
Ako terapeutka som si myslela, že som mala svoje násilné detstvo vyriešené. Pomáhala som ľuďom a učila ich, ako zdravo žiť a zrazu som sa musela postaviť čelom k emócií, ktorá bola potláčaná. Tou emóciou bola v mojom prípade hanba. Tá spôsobí, že človek chvíľu plače, potom sa trasie, smeje. Toto sú základy, k tomu, čo je v súčasnosti nazývané procesom k metóde Cesta.
Cez prechod jednotlivými emocionálnymi vrstvami, rozhovorom pri táborovom ohni a otvoreniu sa do jednotlivých emócií, kompletným odpustením a integráciou sa zrodil základ na formulovanie Cesty. Na základe vlastnej skúsenosti, zážitku, schopnosťami, ktoré som mala a tým, že som bola na dne a teda som nemala na výber, som to mohla celé pozorovať a vytvoriť.
Prečo mnohí ľudia nikdy nedosiahnu šťastie a neprežijú svoj vysnívaný život?
Keď malé plačúce dieťa okríkne matka, že sa to nesmie, vytvorí sa mu blok a túto emóciu začne v sebe zdržiavať. Následne príde škola a dospievanie, počas ktorých sa vytvárajú jednotlivé vrstvy. A keď príde moment alebo situácia, kedy by sme mali cítiť radosť či šťastie, ich necítime, pretože máme vrstvy, ktoré nám v tom bránia.
Akým spôsobom máme prežívať emócie. Často ich totiž v sebe držíme a nosíme masku?
Mali by sme sa k emóciám správať pravdivo. Brať ich také, aké sú. Urobiť si z nich priateľov, skamarátiť sa s nimi. Napríklad, ak je v práci nepohoda medzi mnou a šéfom a chcela by som byť nahnevaná tak to v danom momente samozrejme neurobím. Po príchode domov si nájdem na seba chvíľu čas, sadnem si, možno zatvorím oči a opýtam sa, ako sa cítim. Nejaká emócia určite príde a je potrebné ju prijať vo svojom vnútri. Následne sa opýtam, čo je pod tým a znova ďalšiu emóciu len prijmem.
Prijmem ju a ďalej s ňou pracujem? Mám pocit, cítim hnev – čo s tým?
V skutočnosti je to o tom, že keď sedím a sústredím sa na hnev, tak si predstavujem, že ho prijímam. Nie je tam teda boj, ale odovzdanie, láska a mier. Nie je to nič v hlave vymyslené, ale skutočný pocit. Ten vás začne zohrievať, objímať. V Rumunsku som poznala ženu, ktorá na povrchu cítila obrovský hnev z toho, že v tej krajine vládol komunizmus a predtým nacizmus. Pod jej pocitmi hnevu bol teror a strach. To je pocit, ktorý bežne nezažívame. Ona ho dlhé roky potláčala. A keď aj tento pocit dokáže človek prijať a otvoriť sa do neho, tak to čo sa udeje následne môže mať rôznu podobu. Vždy sa to ukáže inak, u nej vyplával na povrch mier a to je to, čo sa v procese cesty nazýva zdrojom. Je to niečo, čo viete v tele zažiť a svojimi myšlienkami prečistiť. Ak je to úprimné a reálne a nie fabulované v hlave, nie je potrebné robiť viac. V stave, ktorý je v strede, prichádza uvedomenie a odpustenie.
Súvisia niektoré strachy, obavy, či traumy s genetikou? Prenášame si tieto emócie geneticky alebo sa to začína nabaľovať po našom narodení, prípadne počas vývoja?
Jeden muž sa v rámci Cesty dostal do svojho srdca, kde objavil spomienku z koncentračného tábora, v ktorom nikdy nebol. Bola to spomienka jeho matky. Áno, genetické spomienky si môžeme prenášať, ale priamo v ne neverím. Žijeme teraz, takže všetko ostatné je teória. Sme vedomie a máme telo, cez ktoré sme schopní cítiť. Môžeme zažívať teda aj veci, ktoré sme nikdy nezažili. Ak sa duša rozhodne prísť so spomienkou, ktorá sa zjavne v našom živote nestala, znamená to len toľko, že chce v tomto živote s nami niečo urobiť, dať nám nové poznanie a otvoriť nás do nového vedomia.
Väčšinou sa ľudia začnú zaoberať sami sebou až vtedy, keď sa všetko okolo rúti. Čo by sme mali robiť, aby nemusel prísť takýto tvrdý budíček?
Poznáte moju odpoveď. Nečakajte na budíček, zbavte sa blokov hneď. Ak máte nejaký pocit, ktorý cítite a bráni vám v žití života naplno, zbavte sa ho hneď. Akoukoľvek cestou či spôsobom. Nečakajte na dobu, kedy bude málo času na to, aby sa s tým dalo niečo ešte urobiť.
Pre akých ľudí je určená Cesta?
Väčšina ľudí, ktorá príde na seminár, nemá fyzický ani vážny problém. Možno prežívajú nejaké problémy vo vzťahu alebo sú v nepohode či strese, a to je téma, s ktorou by chceli pracovať. Nie je tam však nič závažné. A v čom je cesta zázračná je to, že dokáže ľudí nasmerovať domov – do pocitu, a k tomu, že človek vie, kto je. Nežije podľa toho, ako chce sused, šéf či spoločnosť, ale podľa seba, rešpektujúc pritom všetkých ostatných. Títo ľudia už neútočia smerom von, ale hľadajú riešenia v sebe. V tomto je Cesta bezkonkurenčná.
Andrea Hinková – Tarová
