V dnešnej dobe sa bežne stretávame s pojmami ako sebavedomie, sebadôvera, sebaúcta či sebaprijatie. Všetky však odkazujú na tú istú vec – a to, aký vzťah máme k sebe samému.
Vedomie vlastnej hodnoty a schopnosť správať sa k sebe s láskou a dôstojnosťou sa formujú už počas tehotenstva. Následne najmä v prvých rokoch života, keď si svoj sebaobraz tvoríme na základe reakcií najbližšieho okolia.
Rodičia ovplyvňujú to, ako sa budeme vnímať.
Čítajte tiež: Prečo sme neverní?
Sebadôvera a zrkadlenie rodičov
Dieťa, ktoré prichádza na svet, nemá žiadnu stupnicu, podľa ktorej by meralo svoju vlastnú cenu. Všetko sa odvíja od jeho zážitkov s najbližšími.
Či už ide o obyčajné gesto, výraz tváre, alebo slovo. Malé dieťa toto všetko vníma ako hodnotenie seba samého. Matka či otec mu týmto spôsobom dávajú najavo, akú hodnotu má ako človek, ako muž či žena.
„Miera dôvery rodičov v schopnosti dieťaťa sa stáva základom dôvery, ktorú bude prežívať samo k sebe a svojim kompetenciám.
Rovnako tak miera lásky, ktorú bude dieťa od prvých okamihov života pociťovať, sa stane základňou, na ktorej bude následne stavať pocit svojej hodnoty,“ hovorí psychologička Mgr. Šárka Kučerová.
Prvých päť alebo šesť rokov formujú sebaúctu a sebadôveru dieťaťa najmä rodičia. Postupne sa zapájajú aj ďalšie vplyvy, ako školské zariadenie, kolektív, záujmové krúžky a podobne.
Tieto vonkajšie vplyvy však často iba umocnia pocit hodnoty, ktorý dieťa získalo doma.
Čítajte tiež: Každý z nás by mal mať svojho autistu
Ak milujem seba, milujem aj ostatných
Človek, ktorý skutočne pozná svoju vnútornú hodnotu, dokáže vnímať a rešpektovať cenu druhých. Je schopný prijímať, namiesto toho aby odsudzoval. Nepotrebuje si svoju hodnotu vo vzťahu k druhým nijako dokazovať.
Ten, kto vníma svoju hodnotu ako veľmi nízku, bude sám seba podceňovať, cítiť sa neschopný a nekompetentný pre akékoľvek rozhodnutie.
Často potom nevedomky využíva rôzne manipulatívne kroky, aby toto potvrdenie získal. Navonok sa môže takýto človek prejavovať nadmieru ponížene a nemohúcne či naopak falošne sebavedome, keď sa povyšuje nad ostatných.
Neverí sebe ani druhým, čím okolo seba stavia pomyselné múry a dostáva sa do ešte väčšieho pocitu izolácie, strachu a opustenia.
Pocit bezpečia a dôvery
Matka je pre dieťa prvou blízkou osobou, poskytuje mu základný pocit bezpečia a dôvery. Vďaka svojej bezpodmienečnej láske mu dáva zažiť pocit, že je vítané, prijímané, milované. A že smie byť také, aké je.
„Ak dieťa tento pocit vnútorného bezpečia a dôvery nezažije, je pravdepodobné, že sa dostane do vnútorného stavu plného úzkosti a paniky. Potom sa bude snažiť kŕčovito zavďačiť ľuďom okolo seba, aby nestratilo ich priazeň,“ konštatuje Mgr. Š. Kučerová.
Sebadôvera – matka robí s dcéry ženu
Matka je pre svoje dieťa, a najmä pre dcéru, dôležitým vzorom. Jej vzťah k sebe a k svojmu ženstvu vytvára rámec, pomocou ktorého sa na seba bude pravdepodobne pozerať aj jej dcéra. Matka jej totiž ukazuje, čo to znamená byť ženou.
Svojím postojom k sebe jej pomáha vytvoriť pevnú vnútornú identitu, prijať samu seba aj zodpovednosť za svoj život.
Ak matka ako žena vníma svoju hodnotu, prijíma sa aj so svojimi chybami a nedokonalosťami, pozná svoju jedinečnosť a je za to všetko vďačná, pravdepodobne sa jej dcéra bude čoskoro prejavovať rovnako.
Toto pravidlo však platí aj naopak. Ak mala dcéra problém prijať určitú časť svojho tela či nejakú charakteristiku, jej matka celoživotne bojovala s úplne totožným problémom.
Syn potrebuje aj slobodu
A ako je to so synom? Rovnako ako dcéra, aj on potrebuje zažiť od matky pocit, že je milovaný a prijímaný taký, aký je.
Zároveň však matka nevedomky utvára základ jeho sebadôvery aj tým, aký má ona sama vzťah k mužom.
Syn potrebuje okrem prijatia a pocitu bezpečia, cítiť aj rešpekt a dôveru v jeho vlastné schopnosti a rozhodovanie. Je teda potrebné dať mu istotu materskej náruče, ale aj priestor a slobodu, len čo zatúži po dobrodružstve mužského sveta.
