Krátka poviedka o tom, ako vás môže stretnutie s iným človekom obohatiť a akú hodnotu vám môže priniesť.
Vošla do lesa a ucítila zvláštny pokoj, ktorý sa miešal z jej totálnym nepokojom. Už nevedela, ako ďalej a či všetko, čo sa jej zosypalo na plecia zvládne. Doteraz si pripadala ako človek so samonabíjateľnými baterkami, no ako ohlasovalo jej telo, aj tie majú zrejme len určitý počet nabití. Potrebovala dovolenku. Vypnúť! More! Alebo les! Žiadna wi fi. “Blbnem, to nedám! Vždy predsa chcú všetci všetko práve vtedy, keď potrebujem vypnúť. Čo za debilný systém v tomto Vesmíre funguje?” bojovala so svojimi myšlienkami a popritom premýšľala, či sa vyzuje, alebo to bude ďalej riskovať v tých ultra moderných topánkach, ktoré sa do lesa ale vôbec nehodia.
Do lesa odbočila náhodou. Alebo ju viedla nejaká sila. Ráno naštartovala auto, pustila si Hex, lebo ju vždy táto skupina vedela dať do pohody avšak ich “Keď sme sami”, začali prerušovať telefonáty. Asi pri jedenástom jej už mozog nebral a tak odbočila do lesa okolo ktorého prechádzala. Dala telefón na letový režim a túžila sa nadýchať pokoja.
Podišla k stromu. “Tie sa predsa majú objímať a dajú nám tak energiu,” pomyslela si a premýšľala, z ktorej strany bude ideálne ho chytiť.
“Au, moja noha,” telom jej preblesla strašná bolesť a do tváre sa jej vohnala červeň.
“Stalo sa vám niečo?,” počula mužský hlas vedľa nej. A zbadala aj tvár malého chlapca. A v jeho očiach absolútny pokoj.
“Neviem, asi som si vyvrtla nohu,” snažila sa vstať a upraviť si sukňu.
“Môžem sa opýtať, čo robíte?” s úsmevom sa jej opýtal muž.
“Snažila som sa objať strom. Niekde som čítala, že to pomáha navodiť pokoj do duše a ja som nejaká rozhádzaná,” hapkala a sama neverila tomu, čo to rozpráva.
“Tak ukážte, pozriem sa na tú nohu a ak nebude zlomená alebo vyvrtnutá, máte tu ešte veľa stromov, ktoré môžete poobjímať.”
“Prepáčte, viem, že vám pripadám smiešne, len ja fakt už neviem kam skôr skočiť,” sadla si a neznámy muž zobral jej nohu do svojich rúk.
“Nebude to nič vážne, dokonca to nevyzerá ani vyvrtnuté. Myslím, že môžete pokračovať, aj keď tieto topánky sú skôr do nákupného centra ako do lesa.”
“Ďakujem vám, pôjdem, nebudem vás zdržiavať. Iste máte so synom svoje plány,” s pokorou v hlase si zobrala svoju kabelku a chystala sa vstať.
“Nie je to môj syn, je to chlapec z nášho ústavu. Detského domova. Jeho rodičia sú alkoholici a keď sa k nám dostal, bol ako divoké zviera,” zrazu sa muž rozrozprával a okom sledoval chlapca, ktorý neďaleko zbieral šišky.
“Ani neviem, čo na to povedať. Videla som v jeho očiach pokoj. A pokoru. Vyzerali ste ako otec so synom na prechádzke lesom.”
“Veľmi si zakladám na individuálnom prístupe k deťom, aj keď nie vždy je to možné. On už prešiel dlhú cestu a určite ho budem sledovať aj potom, ako opustí brány nášho zariadenia. Nedokážem zachrániť všetkých, snažím sa im aspoň ukázať, čo je v živote dôležité a že nemusíme opakovať vzorce našich rodičov.”
“Teraz rozprávate ako z múdrej knihy, a možno práve toto som tu hľadala. Máte môj veľký obdiv a veľmi vám budem držať palce a posielať veľa pozitívnej energie. Môžem vás niekde odviezť? Musím už ísť, potrebujem súrne niekomu zavolať. ”
“Ešte chvíľu tu zostaneme, dávajte si na seba pozor, a nenaháňajte veľa zajacov naraz. Mohlo by vás to dostať do rúk psychiatrov,” usmial sa, vstal a pomaly sa uberal za chlapcom.
“Keď raz prestanete pracovať v detskom domove, čo by bola škoda, dajte sa na dráhu motivačného kouča. Je vo vás toľko pokory a múdra,” podávala mu ruku. “Ďakujem vám.”
Pomaly sa poberala ku svojmu autu, otočila hlavu a zakývala neznámemu mužovi a malému chlapcovi. Tomu poslala vzdušný bozk.
Keď si sadla do auta a zapla telefón, presne vedela, komu musí zavolať.
Mame.
Andrea Hinková – Tarová
