Veľa ľudí plánuje, kreslí si nástenky snov, sníva a plní si sen o krásnej rodine, skvelej kariére a šťastnom živote. A tieto naplánované sny môže jedného dňa niečo zastaviť. Spomaliť a život zmeniť.
Katarína Mayer, rodáčka z Popradu, pracovala v jednej z najväčších PR agentúr na Slovensku. Slovensko jej však bolo malé, lákala ju krajina za veľkou mlákou a možnosti, ktoré za ňou sú.
Kanadu navštívila najskôr len kvôli mesačnému výletu za sesternicou. Z mesiaca bol rok a po vypršaní víz sa vrátila na Slovensko s jediným cieľom – získať prisťahovalecké víza. Počas čakania na víza si našla prácu a rozbehla snubnú kariéru. Spoznala tiež svojho budúceho manžela. Odrazu nebol takmer žiaden dôvod niečo meniť, ale aj napriek tomu sa rozhodla všetko nechať a začať od úplného začiatku. „V živote som mala niekoľko výziev, vďaka ktorým som musela niečo ukončiť. A aj keď to bolo to dobré, správne, zabehnuté, tak som ten koniec vnímala len ako nový začiatok,“ hovorí Katarína Mayer.
Čítajte tiež: https://andawell.sk/ked-su-nase-rozhodnutia-vazenim/
Začiatky v Kanade neboli úplne jednoduché. Katarína so svojou znalosťou PR prostredia vedela, že najdôležitejšie je získať ten správny kontakt. Počas prvých troch mesiacov navštevovala rôzne workshopy a podujatia, kde sa stretávali ľudia z branže, až jedného dňa prišla prvá pracovná ponuka. Postupne sa šikovná Slovenka kariérne vypracovala na PR manažérku a lobistku v oblasti zdravia a zdravotníctva.
Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru obohatila o krásne manželstvo a dvoch synov. Popri starostlivosti o mužov svojho života išla kariéra do úzadia. Katarína sa plne venovala materským povinnostiam. Pre predtým plne vyťaženú manažérku to nie je až tak bežné. Spojiť plnohodnotné materstvo a kariérne predstavy sa Kataríne Mayer podarilo vďaka písaniu. Už nie tlačových správ a vyhlásení, ale série listov pre svojho prvorodeného syna. Opäť raz nastal moment, kedy sa rozhodla ukončiť niečo, čo fungovalo a vybrať sa novou cestou, ktorá dávala jej životu zmysel.
Písaniu sa venovala celý život a tentokrát jej kreatívne písanie pomohlo nájsť zmysel v novej realite jej života. Na papier dávala svoje pocity, až sa neskôr prihlásila na kurz tvorivého písania a rozhodla sa, že napíše knihu. A každý deň v nej rástla túžba, vrátiť sa domov. Alebo aspoň bližšie k domovu: „Paradoxne, keď sa mi narodil prvý syn a moja rodina sa začala rozrastať, cítila som sa viac osamotená. Chcela som ísť bližšie k svojim koreňom, aspoň do Európy.“
Jej manžel nebol najprv tomuto nápadu naklonený, avšak uvedomoval si smútok svojej manželky za domovom, tak si v práci vybavil home office, z ktorého sa neskôr stala práca z domu na plný úväzok.
Z Kanady sa rodina presťahovala Bratislavy. Návrat však bol o niečo drsnejší ako romantická predstava o ňom. A tak zakotvili s rodinou tam, kde nájdu to, načo si za tie roky v Kanade zvykli a zároveň sú autom pár minút od Bratislavy. V Rakúsku. Na Slovensku mohla len ťažko zladiť svoje skúsenosti a potreby rodiny, a tak sa rozhodla uplatniť v neziskovom sektore a zúročiť zahraničnú prax pomocou Lige za duševné zdravie.
Šok prišiel doma na Slovensku, keď Kataríne diagnostikovali pri náhodnej prehliadke akútnu leukémiu. Aj na jej prípade sa ukázalo, ako vie byť rakovina zákerná a ničí človeka bez varovania. Jej mladší syn nemal v tom čase ani dva roky a Katarína rozhodne nechcela svoj život vzdať. Zvolila tichú, pokornú, ale odhodlanú cestu a o svojej chorobe s nikým nehovorila. Nemala potrebu deliť sa o svoje trápenie s celým svetom. Na chvíľu aj zvažovali návrat do Kanady. Cez priateľku konzultovala navrhovanú liečbu s jedným z najvychytenejších svetových špecialistov v Toronte, avšak zakázala jej povedať, že ide o ňu. Liečbu potvrdil, postupoval by rovnako.
Keď už prišlo k samotnej liečbe, Katarína sa uzatvorila do seba a sústredila sa len a len na svoje uzdravenie. Nepripúšťala ani na sekundu, že by svoj boj mohla prehrať. „Neviem, či to bola sila materstva, vedela som, že svoj život ešte nemám dožitý,“ hovorí Katarína. V nemocnici sa plne sústredila na seba, na to, čo potrebovala jej duša a jej telo, nato, aby prežila: „Dovtedy som mala pocit, že všetko a všetci v mojom živote závisia na mne. Odrazu som stála pred situáciou, keď som sa musela spoľahnúť na iných, na mojich blízkych. Som za túto lekciu veľmi vďačná. Vďaka chorobe som sa naučila hovoriť nie a žiadať o pomoc.“
Materstvo v nej vyvolalo túžbu po koreňoch, choroba ju doviedla až k tým úplným. Rodina sa presťahovala k jej rodičom do Popradu, jej rodného mesta. „Mala som tak jedinečnú príležitosť sledovať mojich rodičov, pri každodenných situáciách, napríklad pritom ako sa správajú k mojim deťom. A pritom som si uvedomila veľa o sebe samej,“ hovorí.
Keď rodina začala túžiť žiť spolu, po konzultáciách sa presťahovala do Rakúska. Jej telo prijalo kostnú dreň a choroba začala ustupovať. Vtedy ešte nevedela, že bude písať knihy. Premýšľala o tom, ako bude svoj život žiť tak, aby ho prežila naplno. Upratala si priority a do veľkého manažérskeho sveta sa už nechcela vrátiť. Po chorobe písala a bol to pre ňu liečivý proces. Až si jedného dňa povedala, že napíše knihu.
Už počas rekonvalescencie absolvovala niekoľko kurzov kreatívneho písania. O pár rokov neskôr konečne našla odvahu sa o svoje písanie podeliť a čitateľom predstavila svoj knižný debut Gamblerky. Príbeh žien, ktoré na prvý pohľad vyzerajú celkom spokojne. Je to ale naozaj tak alebo žijú aj život, ktorý nie je viditeľný? Kniha nesie odkaz, že v každej z nás je kúsok gamblerky.
Čítajte tiež. https://andawell.sk/gamblerky/
Kniha zožala u čitateľov veľký úspech a Katkina nástenka snov sa naplnila. Robila sa z nej dotlač. To ju posmelilo a vznikla ďalšia kniha s názvom Sama za seba. Príbeh Leny je o rozhodnutiach. Niektoré rozhodnutia sa môžu zdať správne, ale nakoniec sa stávajú našim väzením. Sú však také aj s odstupom času? A ako sa s nimi jednotlivý hrdinovia knihy vyrovnávajú?
Život si nevieme úplne naplánovať a naše rozhodnutia ho vo výraznej miere ovplyvňujú. O tom je život Kataríny aj hrdiniek jej kníh.
Mohli by Vás zaujať aj tieto články:
