Dan Brown: Posledné tajomstvo – keď sa génius trochu stratí – recenzia

0
Túto sériu si obľúbili milióny čitateľov na celom svete. Ústrednou postavou je harvardský profesor symbolológie Robert Langdon, muž s brilantným intelektom, encyklopedickými znalosťami dejín umenia, náboženstva a šifier – a pritom človek, ktorý sa znovu a znovu ocitá v nebezpečných situáciách, kde ide o život, moc i budúcnosť našej civilizácie.

Dan Brown patril medzi autorov, ktorých knihy som čítala bez dychu – Anjeli a démoni, Inferno, Da Vinciho kód… všetky som zhltla na jeden záťah. Keď vyšlo Posledné tajomstvo, tešila som sa, že sa opäť ponorím do jeho sveta tajomstiev. No tentoraz to bolo iné. Nie horšie napísané, ale… akosi bez iskry.

Posledné tajomstvo recenzia.

Všetky knihy Dana Browna som doslova hltala. Pamätám si, ako som čítala Da Vinciho kód hlboko do noci, hoci som vedela, že ráno budem nevyspatá.

Ale to napätie, tie prepojenia medzi históriou, vedou a symbolmi – to jednoducho stálo za to. Brown vedel napísať príbeh tak, že som mala pocit, akoby som bola súčasťou tajného spoločenstva, ktoré práve odhaľuje niečo zakázané.

Posledné tajomstvo je iné – nemastné, naslané

Tentoraz je to však iné. Posledné tajomstvo som čítala s prestávkami takmer dva týždne. Ešte na strane 400 som si hovorila: veď sa to len rozbieha. Lenže ono sa to už vlastne nerozbehlo.

Dej sa pomaly rozplýval, napätie chýbalo a ten povestný „brownovský“ efekt – kedy človek zadržiava dych a hltá kapitolu za kapitolou – akosi zmizol.

A Robert Langdon? Kedysi brilantný symbológ, ktorý riešil záhady, zachraňoval svet a pôsobil ako moderný Indiana Jones v obleku.

Tu je z neho muž, ktorý po Prahe naháňa svoju priateľku Katherine Solomonovú. Namiesto brilantného intelektuálneho súboja s tajomstvom sledujeme skôr unavený príbeh, ktorý sa snaží pôsobiť dramaticky, no stráca sa v preklade aj v tempe.

Nechcem povedať, že kniha je zlá. Brown má stále svoj rukopis – vie písať, vie vytvoriť atmosféru, vie spojiť realitu s fikciou. Len tentoraz to celé pôsobí… akoby bez duše. Akoby aj on sám zabudol, prečo tie príbehy písal.

Možno som mala len priveľké očakávania. Ale po autorovi, ktorý mi dal Anjelov a démonov, Inferno a Da Vinciho kód, sa to dá odpustiť.

Moje hodnotenie: 3/5
Za štýl, nostalgiu a pár momentov, ktoré pripomenuli starého dobrého Browna. Ale úprimne – posledné tajomstvo tejto knihy je pre mňa to, kam sa stratilo napätie, ktoré kedysi robilo jeho príbehy tak výnimočnými.

Andrea Hinková Tarová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto stránka používa Akismet na obmedzenie spamu. Zistite, ako sa spracovávajú údaje o vašich komentároch.