Keď sme sa na hodinách dejepisu učili o Španielskej chrípke, určite sme si vôbec nepripustili, že sa také niečo môže stať aj nám. Že príde vírus, ktorý nám nasadí na tvár rúška a zavedie do našich životov úplne iné pravidlá. Že spomalíme seba a svoj život. Že prehodíme svoj šatník a tiež svoje hodnoty.
Priznám sa, že nemám exaktný názor na COVID situáciu. To, že sa u nás vytvorilo toľko názorových skupín a ľudia majú v sebe toľko zla, ktoré si ventilujú na sociálnych sieťach, pripisujem najmä nesprávnej komunikácií od našich vládnych predstaviteľov. Fakt, že sa vyrojilo veľa špekulácií asi nemá zmysel komentovať.
Prešla som si COVIDom a aj keď to nebolo „na umretie“, príjemné to nebolo. Chorobu, keď prišla, som prijala a vysporiadavala sa s ňou. Najhoršie na nej je to, že neviete, čo bude zajtra a ešte u mňa fakt, že hlava je v poriadku a chce všeličo robiť a telo nevládze. Predstavte si, že vonku svieti slnko a hlava sa teší do záhrady. Vstanete a po dvoch krokoch vás telo vráti späť do postele. Lebo nevládze. Keď to prijmete, pustíte si Netflix a po chorobe zistíte, že ste videli vlastne už všetko :)
Home office zmenil aj náš šatník
Rok doma na home office s nami tiež zamával. Na začiatku to bola oddychovka a konečne som upratala skrine, dokončili sme terasu a zaviedli vyvýšené záhony na záhrade. Predtým sme nemali na to čas. Potom prišlo leto a COVID zmizol. Nikto nič neriešil, žiadne tlačovky ani strašenie ľudí. Lenže, ak sme si mysleli, že je všetko zlé už za nami, september nás vrátil späť.
Zatvoril doma, pridal zákazy vychádzania a pred Vianocami zatvoril aj obchody (mimo potravín a drogérie). Keď si tak teraz spätne uvedomím svoj šatník, a ak by som sa mala riadiť zásadou feng shui, ktorá hovorí, že čo sme rok nechytili do rúk, máme vyhodiť, tak „poletí“ ako prvý môj šatník. Zostanú tam len tepláky – ružové, žlté, modré, čierne.
Čítajte tiež: Červená podporuje vášeň a sexepíl – vyskúšajte aspoň doplnky
Prichádza uvoľňovanie – aj nezodpovednosť?
Toto ochorenie je o nás. O tom, ako sa budeme správať. Ako budeme zodpovední k sebe a ostatným ľuďom. Prichádza postupné uvoľňovanie, ktoré by však nemalo automaticky znamenať, že sa prestaneme chrániť. Naučili sme sa často si umývať ruky a dezinfikovať ich, a tiež sa o ne starať. Predsa len, toľko dezinfekcie našim rukám nesvedčí. Myslím, že sa dnes nikto neurazí, ak ho neobjímeme na počkanie a pozdravíme ho inak, ako podaním rúk. A nikto nám tiež nič nepovie, ak budeme mať na tvári respirátor.
Ako poznám ľudí, u mnohých nič z tohto fungovať nebude. Tu ale teraz nejde o to, kto najviac zarobil na víruse, vakcínach alebo kto chcel „vyriešiť“ dôchodkový systém. Vírus je stále medzi nami a ešte stále nemáme kolektívnu imunitu. Navyše prichádzajú rôzne mutácie a ani vedci 100 percentne nevedia, ako budú reagovať.
Lenže, ja už chcem voľne dýchať. Teda aspoň tam, kde sa to bude dať. Už chcem odhodiť tepláky a nahodiť sa do pekných šiat. Už nevydržala a objednala som si tieto nádhenré Maxi šaty s pestrou potlačou šaty z Bonprix a tiež Voľné nohavice s vreckami a opaskom a k tomu toto nádherné tričko s dlhým rukávom s prevahou mojej obľúbenej kráľovskej modrej.
Spomalenie mi otvorilo starý sen
Samozrejme, že oblečenie nie je jediná hodnota, kvôli ktorej chcem, aby sme boli zodpovední a správali sa tak, aj keď mne už naozaj lezú tepláky hore krkom. A nemám potrebu sa za to, že som žena a chcem byť pekná, ospravedlňovať. Ak by ste sa ma opýtali, čo mi COVID dal, tak jeden úžasný návrat do tínedžerských čias a splnenie sna, na ktorý som už takmer zabudla.
Keď som mala 14 – 15, jazdila som na koňoch. Chcela som ísť aj študovať chovateľskú školu, no vtedy za socializmu bolo všetko inak. A tak som skončila na gymnáziu a neskôr na žurnalistike, ktorú aj celý život robím. Láska ku koňom mi zostala, no počas toho, ako sa svet spomalil, ja upokojila a prestala sa stále naháňať a konečne mala čas aj na seba, mi moje vnútro pripomenulo môj dávny sen. Mať koňa, starať sa o neho a jazdiť na ňom. Možno to bude znieť pateticky, ale vlastne v momente, ako sa narodíme, začíname umierať. A ten čas medzi tým by sme nemali premárniť. Takže áno, ja som neskutočne vďačná. Za to spomalenie a zato, že sa mi vďaka jemnejšiemu tempu života otvorila cesta do mojej duše, kde bol dlho ukrytý tento sen.
To, že sa uvoľňujú opatrenia neznamená, že tu vírus už nie je. Buďme zodpovední, správajme sa ohľaduplne a onedlho budeme dýchať úplne slobodne. Nič už nebude ako predtým, ale môže byť aj lepšie. Myslím, že nie som jediná, komu sa zmenili hodnoty, kto sa prestal naháňať a začal žiť viac tu a teraz.
Carpe Diem priatelia
Andrea Tarová
Za oblečenie ďakujem Bonprix: https://www.bonprix.sk/
PS: Teším sa na leto, keď prevetrám tieto krásky z BONPRIX
Mohli by Vás zaujať aj tieto články:
